Ondrova hviezda

Dvadsiateho piateho októbra začal výstup doposiaľ nezdolanou východnou stenou na diamant kraľujúci celému okoliu - Langtang Lirung (7227 m). Na stenu sme nastúpili dvaja. Ondrej Húserka a ja, Marek Holeček, takzvaný blázon. Piaty deň okolo 11 hodiny dopoludnia stojíme na vrchole, kde podľa oficiálnych prameňov viac ako jednu desiatku rokov nikto pred nami nebol. Zamrznuté úsmevy do foťáku a rýchlo dole. Celkovo po ôsmich dňoch tvrdej driny, ťažkého lezenia a siedmich bivakoch sa 1. novembra vraciam do prázdneho base campu. Som sám. Za mnou je prelezená stena, ktorá odolávala nejednej výprave i predstave. K tomu zostup hrôzu naháňajúcim ľadovcom, kadiaľ predtým ľudská noha neprešla. A tiež ťaživá bolesť zo straty kamaráta…

Začiatok

Sú chvíle zastavenia, keď dobehnete preteky, zahrejete sa v sprche a potom sa v župane zaboríte do kresla. Pred vami sú okamihy pokoja. S nikým sa nemusíte rozprávať, nohy máte vyložené na stolíku a predchádzajúca únava z myšlienok aj únava tela sa pomaly rozpúšťa. Emócie strácajú svoje ostré hrany a ich vlnenie sa podobá ľahkému vánku na hladine rybníka. Je to moment aj príležitosť pozrieť sa späť na dlhé dni, kedy som zdolal desaťtisíce krokov a pohybov. Na krásu, vypätie a čas vzájomného priateľstva spojeného lanom, belostné štíty okolo, padajúce lavíny, chlad, smäd i vášeň v každom údere srdca. Udalosti tých dní sa mi vtlačili hlboko do spomienok. Patria k tým najdivokejším, čo som v horách kedy prežil. K najkrajším aj najbolestivejším.

Príbeh začal 25. septembra dosadnutím na runway v Káthmandú. Bolo to potvrdenie našej predchádzajúcej dohody, kedy spoločným cieľom a láskou nadchádzajúcich dní sa stala kráska zdvíhajúca sa z údolia a nesúca hrdé meno Langtang Lirung. Sranda je, že v tibetskom jazyku je vraj „lang“ označenie pre jaka, čiže sa vzťahuje na huňatú kravu. Pritom „tang“ znamená „nasledovať“. Podľa povesti totiž objavil skryté, malebné údolie láma - duchovný učiteľ budhizmu, keď hľadal zatúlaného jaka. Takže hurá za rohatou kravou!

Prvých pár dní sme prehýrili v baroch, pretože Himaláje zasiahli silné dažde a cesta k nim bola plná závalov. Avšak húževnatý národ pod horami dokázal počas pár dní zase sprístupniť cestu cez údolia a priesmyky, takže sme našťastie nezostali prisatý „na špuntu“. Inak by sme boli zrelí na alkoholový detox. Naša partia bola zložená zo štyroch kusov. Lezci Ondrej „Ou“ Húserka, Ondra „Ou“ Mrklovský. Ďalší kamoš do nepohody, ktorý so mnou bol už na nejednej výprave, emeritný bankár, extraligová píšťalka, turista aj instantný lezec Pavel Hodek zvaný „Hoďas“. Partiu som dopĺňal ja, Maroušek blázon, a mojou ambíciou bolo stíhať lezeckým mlaďochom alebo patriť k skupine dvoch „Ou“.

Z pokojného obrastania machom po krčmách v Káthmandú nasledoval presun džípom do dedinky Dhunche. Od tej chvíle začala aklimatizačná tortúra cez Gosainkundu a ďalej hore údolím Langtangu, pozdĺž divokej rieky padajúcej z horských ľadovcov. Tortúra sa uzavrela po štrnástich dňoch na vrchole Naya Kanga vo výške 5800 m. V takom nádhernom krtinci s výhľadom na okolie, ktorých je v Himalájach viac, než kto dokáže spočítať. Takže takmer tri týždne po prílete mohol nastať druhý krok, a teda mať nárok ísť liezť s už dostatočnou zásobou červených krviniek.

Čiže prišiel ten správny okamih na presun do base campu pod magickým amfiteátrom. Ten tvorila mohutná hradba východnej steny Langtangu a okolitých štítov. Tu sme boli už odkázaní na priazeň Najvyššieho, ktorý mal prihrať dobré počasie, aby sme mohli dať platný pokus o steč.

Výstup na Langtang Lirung 

Náš base camp približne v štyroch a pol tisícoch bol čistá romantika. Spočíval na výbežku morény zarastenej trávnatým kobercom, o ktorého dokonalý zostrih sa starali zuby tulákov jakov. Drobné vodopády a potôčiky pretínali zeleň ako žily na ruke starca. Stačilo si len nabrať do dlaní a piť. Za týmto šťavnatým svetom sa ako mávnutím prútika rozprestierala krajina šutrov a ľadu. Mala tiež svoj pohyb, tajomné praskanie, rachot padajúceho kamenia a dunenie dojazdov snehových lavín, ako by vychádzalo z pekla, kde nie je priestor pre život. Nad tým všetkým sa dvíhala obrovská kulisa 2700 metrov vysokej východnej steny Langtangu.

Prvý pokus nastúpiť na stenu sme dali 20. októbra. Pričom Hoďas robil v BC strážneho psa. Všetko sa zhatilo už v prvých ranných hodinách. Za svitania sme vyliezli prvých dvesto metrov nad snehový kužeľ, kam dokĺzavali lavíny. S rannými lúčmi začal fúkať teplý fén, ktorý sme tu do tej doby nemali. Deštrukčný účinok zmeny teplôt sa začal okamžite prejavovať. Akoby niekto hore otvoril silo a dole začali lietať kamene a ľad. Zvuk prelietajúcich „pozdravov“ znel ako svorka divokých psov. Pred desiatou sme sa schovali pod drobným skalným previsom. Z údolia sa nenápadne začali tlačiť mračná. Nie z neba, ale zdola.

Už sa nedalo nič robiť. Dole zlaňovať v tej kanonáde nešlo. S padajúcou krupicou, ktorú so sebou priniesla oblačnosť, začali lietať aj drobné snehové pozdravy. Vliezli sme rýchlo do stanu a vydržali tak ďalších 24 hodín. V noci ponad naše hlavy preleteli štyri gigantické vagóny snehu. Tlak nás v stane zakaždým pritlačil. Našťastie skalný previs nad nami nám robil striešku a tá mnoho-tonová nádielka nás vždy preskočila ako skokan na lyžiach. Bol to zaujímavý pocit byť pozorovateľom na tej vnútornej strane lavíny. Ráno nám pohľad dole ponúkol pohľad na stovky metrov dlhé lavínové splazy, ktoré mali miestami aj niekoľko metrov na výšku. Rýchlo zlaňme, prebehlo každému z nás hlavou… Tak sa aj popoludní zadarilo, kedy ešte občas niečo preletelo okolo, a vyviazli sme z chrbta rohatej kravy bez straty klobúku. Len ten pocit výprasku si každý z nás odnášal so sebou do údolia.

Tento nechcený zážitok mal za následok úbytok jedného člena z nášho úderného tímu. Mladší z Ondrov za mnou prišiel so slovami: „Máro, já už na druhý pokus nepůjdu.“  Tie slová boli prednesené s úplným pokojom a rozmyslom. Nemalo cenu ho prehovárať. Jeden z Ondrov vycúval, napriek tomu v mojich očiach stúpol na cene. V daný moment sa na výstup necítil a dokázal to bez zbytočných tancov okolo povedať. Uvedomil som si, že má polovicu rokov, čo ja. Má teda všetko pred sebou, zrejme ďalšie desiatky výprav. Respektíve: naučiť sa hovoriť vo vypätých okamihoch jasné áno, alebo nie, je vždy ťažké, ale dôležité.
„No a čo ty, Ondrej?“  
„Ja idem ďalej,“ dostavila sa usmievavá odpoveď od druhého Ondru.

Prvý deň, 25. októbra (Advanced Base Camp 4700 m -
Bivi 5500 m)

Naše ďalšie niekoľkodňové čakanie na okno v počasí nie je zaujímavé. Jednoducho až dvadsiateho piateho októbra vyrážame za ranného chladu. Čiernu tmu rušilo len svetlo našich čeloviek a škrípanie mačiek o ľadový pancier. Cieľom onoho dňa bolo čo najrýchlejšie preliezť miestom, kde sme minule dostali príučku. Potom nasledovali dva kolmé prahy, kde bol ľad zovretý v úzkom kútiku. Celá táto pasáž bola nebezpečný sifón, ktorý zbieral všetko z tých obrovských priestorov nad našimi hlavami. Ďalším krokom bolo rýchlo odtraverzovať do mixovej skalnej hrany. Tou potom pokračovať až na jej vrch, kde snáď nájdeme miesto pre dobrý prvý bivak. A hlavne všetko stihnúť skôr, než budeme mať slnko nad hlavou.

Jeden mieni a osud mení. Ukrajujeme metre s vedomím, že omeškanie môže byť pre nás oboch osudné. Napriek všetkej snahe nás problémy zbrzdili. Ľad, do ktorého zasekávame cepíny, pripomína skôr frappé. Je kolmý, s krátkymi previsnutými prahmi, kde cepíny pri lezení majú tendenciu pri zaťažení vyskočiť z bielej hmoty. Pritom na chrbte batoh ťažký ako stádo slonov ťahal do záklonu. Napriek tomu bol Ondrej skvelý a išiel ako motorová myš. Istenie hralo úlohu skôr pocitovú, než by splnilo v prípade pádu svoju úlohu. Ja som následne za ním sotva chrapkal. Pričom som bol veľmi rád, že lano niekde nado mnou mizne a nadľahčuje ma ťahom nahor o pár kíl. Tak silno Ondrove ruky doberali. Bolo jasné prečo. Čím rýchlejšie prelezieme ľadový schod, tým rýchlejšie sa vzdialime od kuloáru hrôzy.

Ale zrazu to prišlo. Ondrejov rev: „Lavííííína!“ Okamžite mi preletelo hlavou, že je to koniec, napriek tomu ruky okamžite automaticky zasekli hroty cepínov čo najhlbšie do ľadu. Takmer večnosť sa zdalo, že sa nič nedeje, a zrazu sa tá biela tma začala valiť s túžbou strhnúť ma so sebou do hlbín. Nemohol som dýchať a tlak sa zvyšoval. Brutálne búšenie do hlavy, ramien a rúk. Vedel som, že dlhšie sa už neudržím. Vzápätí tlak pozvoľna odchádzal, ale ústa som stále nemohol otvoriť. Už dlhší čas som dýchal len cez nosové dierky a bol ako zmrazená kocka. Dobre, asi je to preč. Nakoniec na seba voláme a zdá sa, že všetko je ok. Toto som ustál a Ondro na štande udržal seba aj mňa. Druhá šanca nebude.

Bez akéhokoľvek ďalšieho prešľapovania musíme okamžite zmiznúť do skalnej hrany, ktorá ponúka tieň pred ďalším pozdravom zhora. Obaja bez ďalšieho istenia súbežne lezieme strmým ľadom preč z dosahu. Funíme ako parný stroj a nohy aj ruky kmitajú rýchlosťou pohybov komiksových postavičiek pred pádom do priepasti. Zostáva len pár metrov a nestíham s dychom. Už v mrákotách začujem ďalšie „Bachááá!“  O chvíľku neskôr prejde lavína tesne pri mojich nohách, na pravej strane kuloáru. Našťastie som už mimo hlavnej dráhy padajúceho bieleho sajrajtu. Je čas na sčítanie škôd. Ondrej dostal jeden pozdrav do prilby aj nad oko do obočia a ja mám za sebou tvrdú thajskú masáž bez kokosového oleja. Vysypávam sneh, ktorý mi prekĺzol všade za bundu. Obaja sa smejeme. Máme to za sebou a sifón je vylezený. Alebo žiadna sláva, môžeme ísť ďalej.

Druhý deň, 26. októbra (Bivi 5500 m – Bivi 5800 m)

Náš bivak sa nachádzal na úplnej špičke ostrého skalného okraja. Umiestnenie stanu pripomínalo lastovičie hniezdo. Sedel na malej plošinke, jednou stranou prilepený k stene. Zvyšné tri steny mali oporu len vo vzduchu a za ich hranou zívala diera až k ľadovcu. Krásne, bezpečné miesto, len sa okolo neho nedalo hrať na naháňačku.

Hneď ráno prvé lezecké pohyby z tohto miesta viedli po takmer hladkej stene. Nebolo to ktovieako vysoké, ale lezecké kroky boli už na prvý pohľad ťažké. Obísť toto miesto by znamenalo zlaniť do traverzu dĺžku, pričom bolo nejasné, či by výsledok bol lepší. Ale po niekoľkých stonaniach pri jednotlivých pohyboch a následnom lapaní po dychu, sme sa ocitli v ľadovom jarku, ktorý bol prepojením k ďalšiemu skalnému prahu. Náš pohyb bol účelný, napriek tomu výškové metre narastali len pozvoľna. K rýchlemu postupu neprispieval ani mixový terén. Tvorila ho štiepajúca sa tenká vrstva ľadu na rozbitej skale, ktorú prekrýval sypký sneh. Okolo poludnia bolo už jasné, že „nebeské lávky“, ako som si traverz sám pre seba pomenoval, dnes doliezť nestihneme. Bude tretí bivak a rozhodne nebude dobrý. Tak sa aj stalo.

Tretí deň, 27. októbra (Bivi 5800 m – Bivi 6300 m)

Už som si v duchu prial, aby to bolo posledné ťažké miesto. Alebo minimálne posledné, kde skončí technické lezenie po skale a pred nami bude len snehové pole, kedy prejdeme na tupé mechanické kopanie a zasekávanie cepínu, ústiace až k vrcholovému hrebeňu. Prdlajs, nič také sa v ten deň nemalo konať. Samotný prelez z nebeských lávok bol zakončený čistou skalou. Pri pohľade ďalej vykazoval každý možný smer známky zábavy, ktorú si ani jeden z nás neprial. Mrkneme s Ondrom na seba, kto sa do toho pustí. Voľba losovaním padla na mladšieho.

Potichu som prehltol od úľavy. O pár chvíľ už pozerám, s akou istotou a vyrovnanosťou Ondrej tancuje na hrotoch mačiek a drobnými krokmi sa posúva vyššie. Za ďalších štyridsať minút už počujem volanie „Polééz… istím!“  Ďalší z rébusov steny vyriešený. Až na jediné - kde s blížiacim sa večerom v týchto strmých stráňach zložíme hlavu. Nakoniec padlo rozhodnutie zlaniť malý kúsok na hrču, ktorá vyrastala medzi dvoma žľabmi. Ondrej mal obavu, že nás to zmetie. Sebaisto som odpovedal, že to bude dobré. Pocity som mal rovnaké ako Ondro, ale nič lepšie v okolí nebolo. Tým sa stala vynútená voľba našou jedinou možnosťou.

Štvrtý deň, 28. októbra (Bivi 6300 m – Bivi 6800 m)

Problémy sa nekončili a únava si začala vyberať svoju daň. Pred nami bol sedemdesiat metrový schod s ľadovou záclonou nadýchaného ľadu, ktorý už na pohľad nemal dobrú súdržnosť. Ponúkalo sa ísť sprava, kde bolo vyššie riziko, že na nás niečo spadne. Alebo z opačnej, bezpečnejšej strany, kde však mal ľad dlhší aj strmší úsek. Tento variant z dvoch blbých nakoniec zvíťazil. Vyzeralo to tak, že cepíny sa vždy zasekli a pri zaťažení začali prechádzať s tendenciou nečakane vyletieť zo zamrznutej hmoty. Nohy s mačkami pripomínali márne hrabanie nôh známeho Mickey Mousa, keď sa snažil rýchlosťou šliapať vzduch. To isté hrozilo aj nám.

V tej chvíli si ale niekto hore prial, aby sme tým miestom preliezli. Začalo pofukovať a slnko sa schovalo za hrebeň. Do príchodu tmy zostávala hodina a pol. Obaja sme sa triasli od zimy ako osika. Naše oči začali svorne prečesávať okolie a hľadať, kde bude ďalší prekliaty bivak. Všade naokolo len strmý svah s hrebeňmi nafúkanej šľahačky, čo pripomína kučery princeznej. No, tomu hovorím problém. Sedieť niekde pripevnený skrutkou do ľadu celú noc, tak tomu hovorím čistý masochizmus. Každý ďalší meter nás stál mnoho síl a boli sme pomalší ako slimák vo vychádzkovom tempe. Ale vyplatilo sa to.

Za jedným krúteným ornamentom, pod nafúkanou zmrzlinou sa ukázala drobná výduť. Pol hodiny spoločného sekania vykresalo z ničoho predsa len niečo. Minimálne si sem sadneme a možno si aj na striedačku trochu natiahneme nohy jeden cez druhého. Jeden z nás bude síce mať nôžky trochu vo vzduchu, ale bude to lepšie, ako keby tam plantal aj zadok, však?

Piaty deň, 29. októbra (Bivi 6800 m –  Bivi 7100 m)

Posledný deň pred vrcholovým hrebeňom bola len makačka. Vyzeralo to, že je to iba kúsok. Ale aj tento drobný dolez nám zabral celý deň. Štyri kroky v hlbokom snehu a tri som sa prepadol späť. Stále som mal pocit, že ma niekto drží za nohu.

Ondrej už bol vláčny, takže som sa celý deň s vytrvalosťou buldozéra hrabal na čele v cukrovom snehu a rval sa o každú piaď. Vypol som mozog a len mechanicky počítal kroky, vždy len do šiestich. Potom sa hneď oprieť prilbou o svah a zhlboka dýchať. Vzápätí celý cyklus zopakovať. Až so zapadajúcim slnkom sme pod vrcholovou hlavou postavili stan. Bol to krásny rovný pľac uvalcovaný víchrom, presne pre náš prístrešok aj s predzáhradkou. Pod nami sa dookola usadila deka tvoriaca inverziu, v ktorej sa až do posledného okamihu v krvi kúpalo zapadajúce slnko.

Šiesty deň, 30. októbra (Bivi 7100m – Summit 7227m – Bivi 6300 m)

Tentoraz spal aj Ondrej ako bábätko. Aspoň tak mi ráno s úsmevom túto správu ohlásil. Musím mu veriť, pretože keď spím, tak spím a o ničom neviem. Ranné lúče olízli náš stan a hneď začali posielať pozdrav tepla. Slnko, si dokonalé! Až potom nastal čas začať variť a zalievať vodou tak vyprahnuté a žobrajúce vnútornosti. Bol krásny deň, takmer bezvetrie. Vedeli sme, že k vrcholu to je, čo by si kameňom dohodil. Vyrážame zo stanu, pričom batohy nechávame na place. Lezieme súbežne, len lano ťaháme medzi sebou, pre strýka náhodu, keby bolo niekde potrebné. Hrebeň je ostrý a na obe strany z neho padajú viac ako tri kilometre do údolia. K tomu fenomenálny výhľad, ktorý vďaka svojej dominantnosti ponúka len Langtang, „tá krava rohatá“.

Zrazu ďalej už nie je kam. Sme tu po šiestich dňoch lezenia a útrap. Ťažko sa mi zadržiavajú slzy. Je to možno dané vekom, že začínam byť sentimentálny. Objímeme sa a hráme hru na mačkanú, kto viac... Každý niečo melie tomu druhému za krk. Sme dojatý, na chvíľku sme bezstarostní a šťastní.

Belostné štíty sú všade okolo nás, aj v diaľkach, kde sa dvíha majestátna silueta Everestu a Lhotsa. Za chrbtom Annapurna vrátane ďalších veleobrov. Hlboko pod nohami sa trblieta rieka Langtangu pripomínajúca striebornú niť. Z druhej strany tiež cícerok, len neviem, ako sa toto široké údolie padajúce k Tibetskej náhornej plošine volá.

Každá sranda raz končí. Hoci sme sa dlho rvali nahor, vychutnanie týchto okamihov sa vošlo do desiatich minút. Teraz je potrebné naštartovať všetky senzory na opatrnosť a vyburcovať telo, aby účelne vydalo posledné sily. Ideme dole, domov na pivo. Do riti, ako sa ja teším! Začali sme pozvoľna zliezať severovýchodným hrebeňom, ktorý bol fenomenálnym zážitkom. Deň bol zakončený úspešne niekde okolo šesťtisíc na hornej hrane kotla, pod ktorým až k úpätiu padá divoký ľadovec. Zhora pripomínal neučesané vlasy nejakého tuláka.

Siedmy deň, 31. októbra (Bivi 6300 m – Bivi 5500 m)

Obaja sa cítime zdevastovaní. Únava aj vyčerpanie si vyberajú svoju daň. Všetko, čo musíme vykonať, pripomína spomalený film. Len ten otravný proces: navariť, obuť topánky, všetko oblečenie vziať na seba, zabaliť úplne mokrý spacák a zamrznutý stan dať do batohu. Na záver mačky na topánky. To nenávidím zo všetkého najviac, pretože musím zložiť rukavice, pričom mám už aj z predchádzajúcich úkonov úplne skrehnuté prsty. Vyrážame. Prešľapávam stopu príkrou stráňou dole medzi serakmi a blížim sa horizontu, za ktorým sa láme pohľad. Akoby niekto ukradol kus svahu a pokračoval až hlboko pod ním ďalej.

Medzitým v stopách dôjde k tichému lupnutiu, ktoré okamžite zovrie srdce. Celý priestor sypkého snehu si sadol. Varovný signál mi prešiel celým telom. Lenže čo s tým? Budúcim krokom by som mohol dať stovky ton do pohybu a strhnúť so sebou s istotou aj Ondreja. Pomoc! ... ale nikto nepomôže. Skúšam aspoň hlboké stopy, ktoré za sebou zanechávam, nasmerovať inam. Volám za seba na Ondru, ktorý je tak šesťdesiat metrov ďaleko, nech dáva bacha. „Napni medzi nami laná,“ volám za chrbát. Urobil by tým guľové, ale ako placebo efekt to pôsobí a pomáha mi to zo strnulosti. Dobre, že sa nič ďalej nepohlo. Rýchly zostup s lavínou by nám síce ušetril čas, ale bolo by nám to platné ako mŕtvemu kabát.

Doliezam na hranu seraku, kde ma pri pohľade dole zamrazí. Cítim studené kvapky potu stekať po chrbte až do žliabku. Toto je prúser. Ak sa nám do tejto chvíle darilo medzi rizikami kľučkovať, tu musíme rovno nasadnúť do toboganu šialenstva. Znamená to minimálne štyrikrát zlaniť, než sa dostaneme na plato, kde budeme môcť povedať: „Dobre, túto ruletu máme za sebou.“  Nemáme na výber, takže len volíme stratégiu. „Ondrášku, ja budem robiť štandy. Akonáhle jeden urobím, ty sa do neho cvakneš spolu so mnou a hneď budeš sťahovať dvojicu sedemdesiat metrových lán a ja ju budem hneď preťahovať zlanením. Akonáhle budeme mať stredový uzol pri sebe, každý sa zavesíme na jeden koniec lana a ideme dole… A tak ďalej a ďalej, až kým z toho nebudeme preč.“  Jasné…

Serieme na bezpečnosť, ale tlačíme na účelnosť s rýchlosťou, inak nás niečo zhora aj tak zabije. „A mimochodom, ak by k tomu prišlo, nepúšťaj lano z ruky, aj keby ťa niečo zasiahlo, inak letíme obaja do pekla.“  Jeden zásah z roja prelietajúcich kameňov a ľadových hrudiek našiel svoj cieľ. Priamo do Ondrovej prilby pristál vrčiaci šuter. Urobil mu tam kráter, ale čiapky pod ňou sa nedotkol. Ondro si pritom trochu hrýzol do pier, ale strata pár kvapiek krvi je uspokojivý výsledok. O tridsať minút neskôr sme už boli na plate, kde sme si z nohavíc vytriasali nádielku bobkov. Smejeme sa a vzájomne sa objímeme. Takže áno, toto nám prešlo.

Pád do trhliny

Deň sa pozvoľna prevalil k posledným dvom hodinám svetla. Pred nami je ďalšie obchádzanie, medzi trhlinami, kde preskakujeme, preliezame po mostoch, ktoré sa pod našou tiažou môžu nečakane zrútiť. Tam, kde naše kroky zastaví väčší odlom, musíme zlaniť na nižšie poschodie a potom pokračujeme ďalej. Jedno z takýchto miest je opäť pred nami. Prevŕtavam malý tunel na Abalakove hodiny, ktorým potom preťahujem slučku. Robím na nej uzol, zacvaknem do nej karabínu a laná. Nad ňou ešte zavŕtavam poslednú voľnú skrutku do ľadu, ktorú povrazujem ďalšou slučkou ako poistku s hodinami. Táto skrutka nám zostala z pôvodných ôsmich. Ostatné sme už predtým niekde nechali. Pravda, ešte jedna mi na sedáku v karabíne cinká, ale tá slúži len na vŕtanie hodín.

Sadám do zlanenia a opatrne zaťažujem. Dobre, drží a za okamih som o tých pár metrov nižšie. Potom pokračujem už len pochodovo cez úzku trhlinu, ktorú prekračujem, pričom za sebou ťahám laná a povoľujem si ich v reverze. Dochádzam až na hranu snehového mosta a vidím, že bude nasledovať ďalšie zlanenie, tak dvadsať metrov. Do kelu, prebehne mi hlavou. Vraciam sa späť k prekročenej trhline a vyťahujem z nej zvyšné konce lán, ktoré tam zapadli. Volám ešte na Ondreja, že môže začať zlaňovať. Nevnímam v tej chvíli, čo za chrbtom hore robí. Nie je ani dôvod, pretože každý z nás má zažité úkony.

Zrazu sa ozve zhíknutie, tupý náraz, divné šuštivé zvuky, ďalší náraz a potom sa rozhostí ticho. Hlava dobre vie, ale nechce chvíľku prijať fakt. Okamžite sa zdvíham, preskočím trhlinu a priblížim sa k miestu, kde do úzkej trhliny miznú druhé konce lán. Na moje volanie chvíľu neprichádza žiadna odpoveď. Potom sa hrôza zhmotňuje. Cítim, ako mi po tele naskakuje husia koža.

Zlanenie priamo do samotného pekla

Vo chvíli zavŕtavam svoju jedinú skrutku, ktorú pri sebe mám, a zlaňujem na nej niekam dole. Vydrrrrž Ondrooo, už idem za tebou! Dochádzam na dno trhliny, ale to nie je zďaleka koniec. Laná stále vedú nižšie do štrbiny. Zaliezam do nej a plazím sa po bruchu šikmo dole úzkym tubusom. Svetla začalo ubúdať, až nastala tma. Ako prvú som nahmatal Ondrovu ruku. Netušil som, že je zakliesnený hlavou dole. Vôbec som nedokázal určiť, ako tam vlastne leží. Po dlhšom ohmatávaní v tme a márnych pokusoch vytiahnuť ho za ruku, som sa rozhodol ho najskôr zbaviť batohu na chrbte. Tvoril totiž kompresiu medzi ním a ľadovou stenou.

Vybral som nôž a začal do batohu rezať bez toho, aby som čokoľvek videl. Ondro medzitým stále dookola opakoval, nech ho vytiahnem. Odpovedal som mu, že sa snažím a dostanem ho odtiaľ. Zároveň som smeroval rozhovor aj inam: „Ako sa cítiš, bolí ťa niečo? Potrebujem to vedieť. Môžeš mi nejako pomôcť tým, že sa pohneš?“  Ako som vyhadzoval obsah z batohu za seba, vypadlo na mňa vrecúško s niečím tvrdým. Mozog v tej tme cez dotyk ruky rozpoznal čelovku. Nasadím si ju a rozsvietim. Až teraz som uvidel celú tú katastrofu, ktorú predo mnou skrývala tma.

Neviem, ako preletel prvú časť trhliny, ale do priepasti už skĺzol po hlave, čo konečne vidím. Spredu sa k nemu kvôli zúženiu nemôžem dostať. Ťahám teda jeho nohy bližšie k sebe, aby sa jeho panva uvoľnila zo zakliesnenia. S veľkým úsilím sa mi konečne podarilo uvoľniť Ondreja zo zovretia ľadu. Nasledujúci úkon znamenal pretočiť ho tvárou k sebe. Aj toto sa za veľkého vypätia nakoniec podarilo. Dýchali sme obaja, akoby sme bežali sto metrov na jeden nádych. Celé vyslobodzovanie od môjho zlanenia za ním mohlo trvať tak dve hodiny. Nemal som žiadne hodinky, ale nad priepasťou už slnko vystriedala hviezdna obloha. Bola čiernočierna tma.

Moja ďalšia snaha smerovala prinútiť Ondreja k pohybu, aby sme mohli vyliezť aspoň do dna trhliny. Myslel som si pôvodne, že je len v šoku a dobitý. Okrem odretej tváre nemal nikde žiadne viditeľné zranenie, z ktorého by krvácal. Žiadne protesty pri prehmatávaní rúk ani nôh. „Ondro, bolí ťa niečo?“  Namiesto odpovede stále opakoval: „Dostaň ma z tej diery.“  Tomu som úplne rozumel a tá túžba bola spoločná. Na chvíľku ma opanovalo presvedčenie, že máme neuveriteľné šťastie a všetko dopadne dobre. „Tak lezieme Ondro, tu máš do rúk cepíny a suň sa hore.“  Jeho ruky vyzerali, ako by mal obrnu, ale mal som za to, že ich má len premrznuté, veď nemal dlho nasadené rukavice. Každopádne cepíny nejako uchopil. Na nohe mu chýbala jedna mačka, ktorú zhltla temnota.

Nieee, to nemôže byť pravda

„...tak zabééér a poď,“  zvyšoval som hlas, aby som hnal seba aj Ondreja do výkonu. Po chvíľke prestávam stíhať s dychom, ako sa snažím postrčiť tubusom Ondrov zadok. Mačky na nohách mi stále ustrelujú, ako márne hľadajú oporu. Nebolo sa čomu diviť, priestor ktorý nás obklopoval, pripomínal tvrdé sklo. Ale o dobrý meter som ho posunul vyššie. Snažím sa ho pridržať v tejto polohe. Ruky mám zaťaté a cítim, ako postupne slabnú. Hlavne nech nestratíme ťažko vydobyté centimetre! Hlboko oddychujem a zbieram sily na ďalší posun. Opäť zarevem pre nás oboch: Zabeeer! Tentokrát sme sa neposunuli ani o piaď. Na hrane zúfalstva, kedy sa neodvratne približoval moment, že mi skĺzne naspäť, ešte volám: „Makaj, kurňa, bez tvojej pomoci ťa von nedostanem!“ 

Nemohol spolupracovať, ale to som ešte nevedel. Stále som to pripisoval tomu, že je premrznutý a stuhnutý z predchádzajúcich dvoch hodín v ľadovom väzení. Konieckoncov ja som bol tiež. Som mierne pod ním a jednou rukou ho držím za sedák a druhou za členok. Snažím sa zakopnúť za neho hroty na topánke do nepoddajného ľadu v nádeji, že sa vzoprie a udrží na mieste. „Poď a drž aspoň tú nohu na tých hrotoch.“  Až v tej chvíli mi to došlo. Prešla mnou vlna zdesenia. „Ondro, cítiš nohy…?“  Odpoveď na otázku nijaká, prišiel len rovnaký kolobeh slov, že ho mám dostať z tej šlamastiky.

Uvoľňujem úplne drevené ruky. Ondrej opäť skĺzava ku mne. Zrazu si všímam jeho opuchnuté horné viečka. To predsa… Mozog okamžite ponúka z pamäte obrazy, ktoré som už predtým videl. Má vnútorné poranenia hlavy, zrazu som si úplne istý a k tomu určite ešte niečo s chrbticou. Bože, nie! V zápale boja som to ignoroval, ale zrazu sa skladačka spojila v celok. Zlý pohyb aj jeho napoly scestné odpovede. Prešlo mnou bodnutie, podobajúce sa zásahu elektrickým prúdom. Je to v hajzli. Jediné, čo som schopný v tej temnej ľadovej rúre urobiť, bolo čisté nič.

Čo ďalej…

Mozgové závity preskočili na inú koľaj a okamžite začali kombinovať. Musím nejako Ondreja zabezpečiť na noc a potom zavolať záchranu. Do môjho tela sa zahryzol chlad a dostavil sa tras z vyčerpania. Nebolo sa čomu diviť. Keď som zlaňoval dole, bolo ešte slnko a všetky veci mám teraz hore v batohu. Pre túto chvíľu nemám žiadne ďalšie riešenie. Dobre, sám seba nahlas upokojujem a prechádzam v myšlienkach na ďalší krok. Musím Ondreja navliecť do spacáku, obliecť naň všetko teplé oblečenie z jeho rozhádzaného batohu. Zrazu som presne naprogramovaný stroj.

Natiahol som cez neho spacák, až pokiaľ to šlo. Napriek tomu som ho celého zabaliť nedokázal. Na hornú polovicu tela som mu doobliekol páperovú bundu. Bola oblečená opačne, čo som si zo začiatku nevšimol, ale nechal som ju už tak a zapol ju. Bol som zabraný do pohybu a ani som si neuvedomil, že okrem môjho dychu, ktorý mi hučal v ušiach, nič ďalšie nepočujem. Následne rozrezávam karimatku na tri kusy, aby som ju v tesnom priestore pod neho mohol dostať. Napriek tomu, než som všetko dokončil, Ondrej začal odchádzať. Hovoril som na neho, triasol s ním, ale bolo ticho. Odišiel v pokoji na druhú stranu bez jediného slova. V náručí, v ktorom som ho celou svojou silou zvieral.

Musím sa dostať von!

Nedokážem odhadnúť dobu, kedy zúfalstvo nakoniec vytesnilo uvoľnenie so zmierením. Možno to bolo len pár sekúnd, keď si moje vedomie putovalo vesmírom a zmizla zemská tiaž. Myseľ ma však vrátila späť a začala na plné obrátky pracovať. Teraz si nemôžeš dovoliť žiaľ a utápať sa sebaľútosťou. Bojuj a začni niečo robiť! Bol to jasný povel pudu sebazáchovy. Uvoľňujem spodné kusy lán, ktoré som už predtým odcvakol zo zlaňovala na Ondrejovom sedáku. Rozväzujem na nich uzol. Na konci visí ako memento slučka s karabínou, ktorú som dával predtým do zlanenia v Abalakovových hodinách. Zmeravieť hrôzou teraz nesmieš. Stále dookola sám seba nahlas káram: „Sústreď sa!“ Musím z tej pekelnej diery vyliezť a basta. Laná tiahnúce sa nad mojou hlavou sa premenili na ľadové káble. Voda, ktorá odkvapkávala kvôli rozdielu teplôt na povrchu a v útrobách ľadovca vykonala svoje. Nemám šancu sa po nich dostať hore. Čo budem robiť, tiež tu zostanem? K tomu Ondrejova čelovka trikrát zablikala a zhasla.

Znovu ju rozsvietim a viem, že predtým ako tieto dobíjacie svetlá definitívne zhasnú, majú niekoľko skracujúcich sa cyklov. Ešte mám chvíľu. Musím sa teda ponáhľať, pretože pohyb v totálnej tme sa blíži. Trhlina bola úzka, laná na lezenie nahor úplne nepoužiteľné, nehľadiac na to, že som nemal okrem zlaňovadla vôbec nič, čo by som mohol použiť na výstup, a prusík nemal šancu držať. Liezol som teda komínovou technikou pomaly nahor a v rozširujúcom sa hrdle trhliny som sa začal modliť. Cepíny sa len ťažko zahryzávali do starého ľadu. Za mnou ostali obrie krátery zásekov, do ktorých som sa snažil nakopnúť mačky. Napriek tomu mi občas obe ušli. Chvíľami som nad tou priepasťou visel len za ruky. Zaujímavé bolo, že som zrazu nemal pocit strachu a sústredenie mi utekalo do priestoru rôznych spomienok. Tieto momenty už dobre poznám. Je to masívna únava. Vnútorný alarm sa rozoznie a kričím sám na seba: „Sústreď sa na čo máš, inak je s tebou koniec!“

Konečne hviezdy nad hlavou

Doliezol som úplne skrehnutý k svojmu batohu. Bez dlhého otáľania som z neho začal vyhadzovať veci na plochu. Mačky som zložil a do spacáku som vliezol aj s topánkami trasúci sa od zimy. Topánky vyzúvam o hodnú dobu neskôr. Cez seba som ešte natiahol stan, ktorému chýbali tyčky, pretože tie boli na dne trhliny. Áno, spadli mi tam, potvory, keď som chcel v rozrezanom Ondrejovom batohu ešte pár vecí zachrániť pre seba. Tie, ktoré sa mi podarilo vytiahnuť z ľadového tubusu na dno trhliny, som si napchal za tričko. Batoh k ničomu, v ktorom zívala rozrezaná diera ako v boku Titanicu, som nechal svojmu osudu v ľadovej priepasti. Jedna z vyslobodených vecí bol Jet Boil, nádoba na varenie. Ja som mal pri sebe hore plynovú bombu aj stan. Jednoduché rozdelenie záťaže na chrbty, ktoré sme si medzi sebou každý deň spravodlivo delili.

Takže hurá, mám v čom aj čím rozpustiť sneh. Zrazu, s možnosťou dostať nejaký hlt do útrob, vzrástla akútna túžba sa napiť. Som úplne smädný a trasiem sa od vyčerpania. Ako posledná vec, po pár glgoch prevareného snehu, píšem cez satelitné SMSkovadlo správu Kláre a Hoďasovi do BC, čo sa stalo. „Stalo sa nešťastie, Ondrej spadol pri zostupe do trhliny. Je mŕtvy. Už som mu nemohol pomôcť. Je mi to veľmi ľúto. Pokúsim sa zajtra dostať dole. Dochádza mi batéria, tak sa neľakajte, keď sa zajtra hneď neozvem.“

Ôsmy deň, 1. novembra (Návrat do Kyanjin Gompa, 4000 m)

Vo variči sa rozpúšťajú posledné hrudky snehu. Zalievam vnútornosti, ktoré už boj o vlahu pomaly vzdali. Napriek tomu popraskané pery s vášňou hltajú každú kvapku. Odosielam ešte jednu správu cez satelit Ondrovej priateľke, aby informácie mala priamo odo mňa. Akonáhle som stlačil tlačidlo ODOSLAŤ, prvýkrát sa dostavilo úplné zúfalstvo. Plačem, a z hrdla vychádza zúfalý rev. Chcem všetkým na tomto svete vynadať. Veď som neurobil nič zle, tak, panebože, prečo??? Telo napäté do struny a päste v kŕči pripravené sa biť. Nie je s kým, som tu sám, na najopustenejšom mieste sveta.

Po hysterickom výplachu duše zase nastupuje rutina. Zbaliť sa a rýchlo dole, než ožije ľadovec. A tiež lavíny z priľahlej steny severozápadného Kimshungu, ktoré budú hroziť celý deň. Len pre predstavu: samotný dobeh na úpätí znamená preskákať, prekľučkovať a zlaniť divokejší a dlhší ľadovec, než aký padá z Mont Blancu do Chamonix. Na označenie miesta pádu som zanechal pri trhline svoj oranžový spacák, aby poslúžil ako viditeľný bod. Je mi jasné, že pokiaľ nedôjdem, musím prespať len v tom, čo mi zostáva. Veď som mal stan, síce bez tyčiek, ale zato všetko oblečenie. To v najhoršom dám. Nemám žiadny manuál na to, kadiaľ prejsť labyrint trhlín. Predo mnou tu nebola žiadna ľudská duša a očiam sa ponúka len spleť trhlín, ktoré pripomínajú hlboké vrásky na čele starca. Prepadne ma hrôza, ale musím vykročiť a ísť ďalej…

Vyslobodenie

Dlhé hodiny sa prepletám bludiskom serakov. Nezostávalo nič iné, než ešte niekoľkokrát zlaniť, aby som sa dostal o ďalšie poschodia nižšie. Takže som vŕtal opäť hodiny alebo schádzal aj za zamrznutej hrudy, ktorú obhadzujem slučkou odrezanou z lán. Jednoduchý dôvod: slučky, ktoré sme mali so sebou, už tiež došli. Musel som len dúfať, že niekde nebude dlhšie zlanenie. Inak budem v koncoch. Medzitým nad hlavou, vysoko nad mrakmi občas počujem prerezávanie vzduchu od rotora helikoptéry, ktorá sem vôbec nikdy nezavíta. Po chvíli vysoké vrčanie od dronov. Je mi jasné, že chlapci zorganizovali záchranu a hľadajú ma. Za nejaký čas znova ten istý typický rachot lopatiek vrtule. Deň však nepraje, tak nič nevidím a viem, že oni sú na tom rovnako.

Pokračujem ďalej, pretože ďalší bivak už jednoducho nechcem. Potom preliezam posledné lavínové splazy a okolo štvrtej popoludní sa prehupnem zo šedivej kamennej morény na trávnatý svah. Oči nasávajú zelenú farbu raja a všetkými pórmi cítim úľavu. V tej chvíli už poznám odpoveď, prežil som. Napriek tomu mám pocit, že moje pohyby skôr pripomínajú robota, nie živú bytosť. Dochádzam až k stanom v base campe, kde nikto nie je. Mám opäť smäd a ozval sa hlad. Nachádzam pivo a colu, aj sušené mäso. Hádžem to všetko do seba s nádychom šialenstva. Akonáhle opadol amok, cítim tieseň, že stále nemám s kým hovoriť. Podeliť sa o hrôzy a bolesť.

Neviem prečo, ale vyberám bezmyšlienkovite kameru a zapnem Recording. Pretočím displej, kde vidím svoj odraz, ktorý mi zrazu nahrádza prítomnosť niekoho ďalšieho. Nemôžem veľmi hovoriť, môj hrtan bol vystavený dlhé dni chladu, je spálený a tak len chrčím. Strašne sa chcem niekomu vyrozprávať. Začnem, ale prúd zúfalstva ma premôže. Zrútim sa zo sedu na chrbát a zhlboka dýcham. Ďalšie kolo očisty, ktoré po chvíli prináša uvoľnenie. Tma je už na spadnutie, tak zatváram stan a už v teniskách bežím dolu k ľuďom, do tepla a bezpečia. Schádzam krásnou zelenou morénou, kde ma pár jakov zdraví svojim zafrkaním. Cítim zrazu svoje kroky ľahšie a je mi na duši voľnejšie. Po pol hodine sa spoza rohu objaví silueta prichádzajúceho Hoďasa. Ticho sa objímeme, a hoci chlapi vraj dokážu držať slzy, v tomto okamihu som si ich dovolil pustiť celé more. Koniec príbehu.

Ešte nie…

Vývoj ďalších udalostí ma nepredbehol, ale priamo preskočil. Dokonca sa mi zdalo, že bol stále o krok vpredu. Než som čokoľvek dokázal vypovedať blízkym a von do sveta, už sa za chrbtom rozbehol kolotoč, ktorý som nebol schopný zastaviť. Druhý deň ráno letím helikoptérou lokalizovať miesto nešťastia. Potom nasledovalo medzipristátie v base campe, kde bez väčšej kontroly hádžem svoje veci do transportného vaku. Zvyšok vecí mi snáď prinesú neskôr nosiči. A už sme zase vo vzduchu a letíme vyzdvihnúť Pavla a Ondru do Kyanjin Gompa. Tí už čakajú na heliporte a hneď prelietame do Káthmandú, kde čakajú nemilé povinnosti a tiež potrebné úradné úkony.

Po ôsmich predchádzajúcich dňoch som úplne kantáre, napriek tomu beriem telefón a telefonujem najbližším na jednu aj druhú stranu. Snažím sa ako prvý zastaviť hromadenie bludov, ktoré generujú okamžite ďalšie. Nemám úplne šancu vyhrať tento boj. Na základe toho som sa rozhodol napísať v ten istý deň správu na svoj eFBé, aby bol jasný zdroj, kto to píše a mohol som na informácie vždy odkázať. Okolo ôsmej dopíšem posledný riadok. Snáď teraz už bude pokoj…

Divadlo iba začína

Ďalšie momenty mediálneho blázinca zhrniem: „škoda slov“. Jediné, čo ma naozaj mrzelo, bol zásah nevraživosti od ľudí, kde som čakal skôr pochopenie a podporu. Vrátane vzájomného vyjadrenia si bolesti nad stratou. Verím, že čas upokojí búrku a nad hlavou zas vysvitne slnko. Pár informácií len zopakujem: Som jediný svedok udalostí z nešťastného dňa. Výpoveď môže teda pochádzať len z mojich úst a písomných správ.

Ďalší bod je celá reťaz udalostí, ktoré viedli k následnému vyslobodeniu Ondreja. Inými slovami, od samého začiatku som neodporúčal vyťahovanie tela z dôvodu ohrozenia ďalších životov a na tom aj naďalej trvám. Dané miesto je z môjho pohľadu z kategórie extrémne nebezpečných, už len ním prejsť. Vyskytovať sa tam po dlhšiu dobu je len štatistická otázka, kedy šťastie dôjde. Napriek tomu som na základe požiadaviek robil všetky kroky, ktoré nakoniec viedli k vyzdvihnutiu tela. Keď opomeniem, že som hneď na začiatku zanechal spacák, potom letel druhý deň nad miesto, aby existoval záznam GPS súradníc aj obrazový. Následne som sa zúčastnil na ďalšom množstve úkonov, ktoré nakoniec viedli k vyzdvihnutiu.

Spadalo pod to posielanie náčrtov s označením miesta, kde sa má zlaniť. Komunikácia s tímom a odovzdanie všetkých informácií. Takže prvý deň, kedy sa mohli spustiť do trhliny, miesto s Ondrom nenašli. Hoci stáli hneď prvý deň správne na dne trhliny, boli dva metre od miesta, ktoré viedlo až k Ondrovi. Možno sa v daný okamih do nich vlúdila pochybnosť, že by tam v tej úzkej štrbine mohol byť. Až na druhý deň, podľa záznamov z videa, ktoré mi poslali, som bol schopný ich naviesť do temnej trhliny spadajúcej ešte hlbšie pod ich nohami.

Týmto sa chcem poďakovať borcom, ktorí nasadzovali svoje životy. Počas dvoch dní nalietavali s helikoptérou, spúšťali sa hlboko do trhliny a hlavne uverili mojim slovám. Zároveň som veľmi rád, že nedošlo k žiadnemu zraneniu a potvrdili sa moje slová. Ďakujem tiež kamarátom, ktorí hneď po prvej satelitnej správe zorganizovali pomoc, keď ma chceli vyzdvihnúť z bludiska ľadovca. Menovite Pavel Hodek, Ondra Mrklovský, Nicolas Hojac, Francesco Zazzanelli, Honza Trávníček, Subin Thakuri...

Zhrnutie

Podarilo sa nám s Ondrejom preliezť cez dva kilometre vysokou, ťažkou stenou s kombináciou všetkých ťažkostí. Výstup sme úspešne zvládli a prešli sme miestami, kde dovtedy človek nezanechal stopy. Museli sme prečkať päť nepríjemných bivakov, aby sme sa šiesty deň mohli postaviť na vrchol výnimočnej hory. Ustáli sme padajúce lavíny, šutre a iné riziká. Cez všetko protivenstvo je naša cesta dokončená. Uskutočnili sme spoločne svoju predstavu a vložili do toho srdce aj všetky zručnosti. Zostanú mi spomienky na priateľstvo na lane a súdržnosť, keď sme si boli vzájomnou oporou. Len jeden malý pohyb, či úkon pri zostupe jednému z nás nevyšiel.

Ondro bol perfektný parťák, pozitívny a bystrý, šikovný lezec, nebojsa a namakaná mašina. Mal potenciál stať sa lídrom generácie lezcov. Nebo však rozhodlo inak. Je zbytočné pýtať sa prečo, pretože na to nie je odpoveď. Je mi to ľúto a mrzí ma to za všetkých, ktorým to spôsobilo bolesť. Ale pre vaše pochopenie, robili sme len to, čo nás baví a napĺňa, dobrovoľne a s nadšením. Riziká si veľmi dobre uvedomujeme. Na druhej strane vieme, že život je riziko od samého začiatku až po samý koniec. Jeho zmyslom nie je sedieť v kúte a báť sa o neho, ale vyraziť na cestu a žiť ho do posledného dychu…

Nemali sme s Ondrom čas vymyslieť, ako náš výstup pomenujeme. Bohužiaľ to musím urobiť sám. Západnou stenou vedie nová cesta, ktorá bude večnou pripomienkou skvelého chlapa….
 
“Ondra´s Star“ teda ONDROVA HVIEZDA