Filipíny – súostrovie outdooru a dobrodružstva

Každý rok prichádza do módy iná exotická destinácia. Čo si budeme rozprávať, zacielenie turistov a cestovateľov z veľkej časti ovplyvňujú aerolinky a ich ceny leteniek. A práve tie sú v poslednom čase v súvislosti s juhoázijskou ostrovnou krajinou pomerne priaznivé. Ak k tomu pridáme neustále sa zvyšujúcu ekonomickú úroveň, krásnu prírodu, ktorá sa na ostrovoch nachádza, a priezračné more, máme ideálnu módnu destináciu pre nadšených cestovateľov hľadajúcich krásne špecifiká ázijských krajín. A presne také volanie sme tohtoročnej jari vypočuli aj my. Kumusta ho, Filipíny, letíme!

VEĽKÁ NOC na Filipinách? 

Vyraziť na Filipíny na Veľkú noc je zaujímavý nápad, ktorý zaručuje naozaj nevšedný zážitok. Oslava tohto kresťanského sviatku tu totiž prebieha o trochu krvavejšie a nevšednejšie ako u nás. Predovšetkým v malom mestečku San Fernando na ostrove Luzon sa miestni muži dobrovoľne bičujú do krvi a tí najotrlejší sa dokonca nechávajú pribiť na kríž, aby dokázali silu svojej viery a skrz bolesť sa priblížili Spasiteľovi. 

Trochu drsný a podľa niekoho taktiež barbarský zvyk každoročne priťahuje veľké množstvo turistov z celého sveta a radí sa k nejednej filipínskej kultúrnej kontroverzii. Škoda len, že my sme na Filipíny prileteli deň po Veľkej noci, a tak nám lákadlo nechať sa desaťcentimetrovými klincami pribiť na kríž zostalo nedostupné. Nevadí. Aj tak nás viac baví jazdiť na bicykli…

ZOhnaŤ BICYKEL na FilipínAch? (Skoro) žIAdnY problém! 

„Nevieš, kde by som tu zohnal požičovňu bicyklov?“ pýtam sa náhodného okoloidúceho v centre Cebu City, kam sme po dvoch dňoch cesty konečne prileteli. Jeho udivený pohľad prezrádza, že sa bicykel na prvú dobrú zohnať nepodarí. Niekde sa však v miliónovom meste začať musí. Na moje prekvapenie chlapík ale po chvíli prikývne. Jeho udivený pohľad sa zmení na presvedčivý a pravá ruka vystrelí nahor aby nám ukázala smer niekam do ďalšej ulice. Miestny bazár určite bude bicyklov na požičanie plný, aspoň podľa chlapíka. 

Nebol. Zato sme tu mohli vidieť všetko ostatné od ovocia cez sušené ryby a mäso nejasného pôvodu až po predaj nosených topánok. Na bicykle sme narazili až o dve hodiny neskôr a oslovení desiatich ďalších ľudí. Bugoy Bikers Hostel, ideálny variant pre tých, ktorí si chcú na ostrove Cebu zapožičať solídny bicykel na svoje cyklo potulky po exotických ostrovoch. 

Bohol, filipínskA klasika

Ďalší deň sa naloďujeme na trajekt a presúvame na ostrov Bohol. Cestou míňame úžasné ostrovy, ktoré majú napríklad iba 100 metrov na šírku, a napriek tomu sú husto obývané. Verím, že tu miestni obyvatelia poznajú skutočne každý kamienok. Keď za dve hodiny vyliezame v rušnom prístavisku, je skoro poludnie a krásnych 36 ° C v tieni, teda keď sa nejaký tieň podarí nájsť. Naša takmer albínska pokožka po zime nie je na podobnú vyhňu zvyknutá, a tak radšej nahadzujeme dlhý rukáv. 

Na tieto účely používame nejakú voľnú košeľu, ktorá umožní prúdenie vzduchu okolo tela a prípadné rozopnutie pri krku. Napríklad košeľa Lenni Longsleeve shirt od Mammuta môže byť vhodná voľba. Neustály prísun slnečného svitu dáva tiež ideálnu príležitosť na vyskúšanie rôznych solárnych serepetičiek. My sme skúsili napríklad nabíjať pomocou solárnej nabíjačky od Goal Zero – Venture 35 Solar Kit, čo sa nám na ceste veľmi osvedčilo. 

Prvé desiatky kilometrov vedú pozdĺž pobrežia smerom na východ. Je to taká pohodová vychádzka. Pláže a kúpačky sú fajn a pomáhajú chladiť prehrievajúce sa telo. Smäd zase hasia litre vody, ktoré do nás prakticky bez prestávky tečú. Prístup k pitnej vode tu však nie je úplne ideálny. Dostupné vody v prírode, na ktoré by sa dal aplikovať náš Geopress, veľmi nie sú. Miestni ľudia tečúcou pitnou vodou v domácnosti väčšinou nedisponujú a v obchodoch pri ceste je zase celkom drahá. Premýšľame, ako asi získavajú vodu tunajší ľudia? 

Odpoveď zisťujeme o chvíľu neskôr, keď natrafíme na obrovskú filtračnú stanicu, ktorá za pár korún filtruje a plní vodou obrovské ​​plastové barely, ktoré potom ľudia kupujú a využívajú namiesto tečúcej vody. Nie je problém dohovoriť sa a požiadať o trochu vody do našich fliaš Nalgene. 

KEĎ si kohÚti dávajÚ do zobáku

Cesta, po ktorej ideme, sa zrazu celkom upcháva. Stojace autá naľavo, napravo. Motorka pred nami prudko brzdí a zachádza medzi autá na preplnený pľac slúžiaci zrejme ako parkovisko. Ale na čo? Než si túto otázku stihnem zodpovedať, ozve sa ohromný krik podobný skandovaniu desiatok rozvášnených športových fanúšikov. Pozdvihnem zrak a vidím arénu. Super! Futbal, napadá ma. Ten sa tu však toľko nenosí, na Filipínach vládnu kohútie zápasy. 

O chvíľu neskôr sa ocitáme na vydýchanej tribúne a hľadíme na kovovú klietku, za ktorú by sa nemusela hanbiť žiadna MMA organizácia. Okolo nás vztýčené päste a krik chlapov, ktorí chcú vidieť krv. Točia sa tu veľké peniaze, stávky padajú jedna za druhou. Úplne túto srandu podporovať nechceme, a tak si stavíme iba slovne na krásneho bieleho kohúta, ktorý vyzerá skúsene.

Chlapi držiaci kohútov si podávajú ruky a dráždia svojich operencov k zúrivosti. Tomu napomáha aj hukot v aréne. Následne zaznie gong a ide sa na vec. Všetko prebehne dosť rýchlo. Bojovníci sa na seba vrhnú a začne lietať perie. Dav šalie a môj biely favorit sa ocitá v krvi. Rozseklo ho ostrie, ktoré mal jeho protivník pripevnené k pazúru. Tento typický filipínsky šport je bezpochyby kontroverzný. Každá kultúra má svoje podivnosti a špecifické aspekty. Názor si musí urobiť každý sám. Ja by som sa majiteľom kohútieho šampióna stať ani veľmi nechcel.

TajOmný Siquijor

O pár dní neskôr Bohol opúšťame. Ak hľadáte mierne zvlnený terén pre horský, ale aj cestný bicykel, nemôže byť lepšia voľba. Je však čas sa posunúť ďalej, a tak ranným trajektom prechádzame na neďaleký Siquijor. Ide o maličký ostrovček, ktorý má dookola asi 70 kilometrov. Ak patríte medzi cyklo masochistu alebo ste aspoň zdatnejší ako my, môžete zvažovať napríklad výstup na najvyššiu horu ostrova, ktorá sa nachádza približne uprostred a má niečo cez 600 metrov. Papierovo to síce nevyzerá tak zle, ale vzhľadom na to, že cesta na ňu stúpa od mora a ortuť teplomera sa opäť nebezpečne blíži 40 °C, rozhodli sme sa, že obísť ostrov dookola tiež vôbec nie je zlý nápad. 

Hoci všemožné lákadlá, ktoré sme pred cestou študovali, sľubovali malebný neturistický ostrov zahalený tajomným voodoo starovekých šamanov, opak je tak trochu pravdou. Ak sa drží cyklo cestovateľ hlavnej cesty vedúcej okolo ostrova, stretne všemožné klasické turistické lákadlá. Nespočetné množstvo hotelov, reštaurácií a predajcov. Ak však chce zažiť trochu viac dobrodružstva, stačí odbočiť na niekoľkých miestach na vedľajšiu cestu a začnú sa diať veci. Cesty sa razom zhoršia, čo v kombinácii s krátkymi, ale naozaj prudkými kopcami celkom potrápi vaše šliapacie ústrojenstvo. Rozhodne to ale nie je na škodu. Prechádzame cez zapadnuté dedinky, dávame si high-five s pobehujúcimi deťmi, čo na nás často mávajú či pokrikujú, a obdivujeme krásne poľné a plážové scenérie. Na nejakú únavu nie je čas. 

Večer zastavujeme na krásnej plážičke s desiatkami urastených paliem. Celkom fúka a pri pohľade na kokosovú nádielku pod korunami stromov nás napadá, koľko že to ročne ľudí zabije padajúci kokos? Nezostáva nám nič než dúfať, že dobre napnuté tropiko Orbisa prípadný padajúci kokos odpruží a my štatistiku neposilníme. Nič nespadlo, ráno pokračujeme na ďalší ostrov.  

Negros, rozmanitý ostrov prE aktÍvnU dovolenKu

Negros, ostrov ako stvorený pre turistiku a trekovanie. Nájdete tu vodopády a niekoľko sopiek, z ktorých najvyššia má okolo 2500 m n. m. Na svoje si tu ale prídu aj vyznávači šnorchlovania. Priamo na ostrove Negros síce toľko nie, ale asi 25 kilometrov od mesta Dumaguete, kam priplávate loďou z Boholu alebo Siquijoru sa nachádza zapadnutá dedinka Malatapay, odkiaľ sa dá doplávať na maličký ostrov Apo s úžasnou koralovou lokalitou a podmorským životom. My sme ostrov využili prevažne na tranzit a po východnom pobreží pomaly postupovali nahor, aby sme potom severne preplávali späť na ostrov Cebu. 

KulináRskE zážitky

Cestou sme samozrejme ochutnávali všemožnú filipínsku kuchyňu. Na cestách sme zvyknutí stravovať sa spolu s miestnymi a turistické reštaurácie nechávať bez povšimnutia. Nemôžem však nespomenúť, že tu sa to nie vždy úplne vyplatilo. Všadeprítomné grilované mäso v štýle barbecue bolo fajn, ale návšteva pouličných vitrínok s jedlom bola doslova ruskou ruletou. 

Jedlo sa často celý deň opekalo na slnku spolu s muchami, ktoré sa na ňom, súdiac podľa ich napchaných zadočkov, dosť srdnato živili. Často sa jedlo navyše servírovalo studené. To v panujúcej horúčave ani nevadilo, ale predsa len by som si to kuracie curry pre lepší pocit aspoň trochu ohrial. Žiar ohňa by možno nejakú tú črevnú neplechu spálil a ja by som mal snáď väčšiu šancu prečkať bez črevného karambolu. Bohužiaľ nepomohla ani slivovica.

Ďalší deň som bol ale opäť fit v sedle a maškrtne pokukoval po ďalších filipínskych špecialitách. No a aká by to bola návšteva Filipín, keby človek neochutnal miestnu špecialitu Baluta?! Uvarený kurací zárodok vo vajíčku sa tu dal celkom bežne kúpiť na ulici. S miernou nedôverou a veľkým odhodlaním ho vkladám do úst. Chrum, pusu mi naplní podivná mäsová šťava a perie. Je to hnus. Za hodinu zase bežím do oných miest. Nabudúce radšej Adventure menu! 

Manila, smogOm prESÝTENÝ vstup na hornatý Luzon

Náš čas na bicykloch utiekol rýchlejšie, než by sme si priali. Určite by sa tu dalo najazdiť oveľa viac, my sme však chceli navštíviť ešte jeden ostrov. Severný Luzon. Náročný presun z juhu síce zaberie celkom dosť času, určite ale stojí za zváženie. Sever zeme je trochu iný ako juh. Prvý kontakt zrejme prebehne cez obrovskú Manilu, ktorá vo vás určite vzbudí množstvo emócií. No, aj tu sa dá nájsť niečo pozitívne, a tak veselo jazdíme miestnou pomaľovanou dopravou - tradičnými jeepnee. To je za mňa to najlepšie, čo toto megamesto ponúka. Radšej sa rýchlo snažíme prejsť preč. Autobus na sever ide ale až večer. 

Banaue, rAj trekistOV

Ďalší deň ráno prichádzame do turistického mestečka Banaue. Tu sa dá podniknúť niekoľko viacdenných trekov. Slušne odmietame ponuku miestneho sprievodcu a sami vyrážame smerom na dedinu Batad. Prvá časť cesty sa dá prejsť miestnou dopravou, ale my pochodoví nadšenci odhodlane šliapeme po svojich a kocháme sa výhľadmi na úchvatné ryžové políčka, ktoré sú pre túto lokalitu typické. 

Schodovité polia s dômyselným systémom zavodňovania majestátne pokrývajúce okolité svahy predstavujú skutočnú raritu. Neuveriteľné, že tieto terasy sú tu viac ako 2000 rokov. Právom sú zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Najkrajší pohľad na ne je práve z dedinky Batad, preto tam mieri aj väčšina trekistov. Je tu možné za pár korún prespať v tradičnom homestay a ďalší deň pokračovať. 

Nasledujúci deň prestupujeme po uzučkých cestách cez políčka. Vďaka smartfónu s pestrou škálou máp skoro nemáme s navigáciou problém. Dve desiatky rokov naspäť by to ale bolo značne ťažké a využitie miestneho sprievodcu takmer nevyhnutné. Hoci sa to nezdá, je celý trek celkom náročný. Zahŕňa veľa naozaj prudkých stúpaní a náročných klesaní, ktoré dajú zabrať hlavne kolenám. Zvlášť pokiaľ idete naťažko. Napriek tomu som celú vychádzku bez problémov absolvoval v osvedčených Teva Hurricane. 

Každý výlet raz končí, to sa bohužiaľ stalo aj pri našom filipínskom dobrodružstve. Po krásnom treku sme vyrazili späť do Manily a na letisko, kde na nás už čakalo lietadlo a cesta domov. Teraz nezostáva nič iné, než dokúpiť výbavu a netrpezlivo vyzerať nejakú peknú letnú akciu!