Pešo islandským vnútrozemím rýchlo a naľahko
Konečne Reykjavík. Čakám na odbavenie v malej letiskovej hale a pozorujem cestujúcich, ktorí práve prileteli z Akureyri. Z mesta na severe Islandu, ktoré som si stanovil ako východiskový bod môjho treku. Celkom ma znepokojuje, keď vidím v ich rukách lyže.
Nie som tu predsa len veľmi skoro?
Pýtam sa sám seba. Je koniec mája a na severe krajiny leží ešte dosť snehu. Cesta, po ktorej sa chystám putovať na juh, býva zjazdná pre terénne vozidlá niekedy až od polovice júla, keď už pôda nie je rozbahnená od topiaceho sa snehu.
Na IslandE naĽAhko
Som na to dostatočne vybavený?
Ďalšia otázka ktorú si kladiem. Idem celkom naľahko. Starostlivým výberom vybavenia mi batoh bez vody váži len 13 kg. To je polovica toho, čo som niesol na Islande naposledy. Z toho je 7 kg jedlo na 10 dní a 200 g palivo do variča, takže spotrebná váha, ktorá sa bude každým dňom len zmenšovať.
Pri lete som nalepený na okienko a snažím sa vypozorovať, aké sú podmienky vo vnútrozemí, ale letíme nad oblaky. Až keď pri klesaní na letisko v Akureyri sa mi naskytne pohľad na biele pláne, kam len dovidím. To nebude jednoduché, preháňa sa mi hlavou.
Než postavím prístrešok, ešte sa prejdem niekoľko kilometrov za letisko, aby som prevetral nohy po dlhom dni strávenom v sedadlách dopravných prostriedkov. Začal skoro ráno cestou vlakom z Prahy do Berlína, pokračoval letom do Keflavíku, autobusom do Reykjavíku a nakoniec letom do Akureyri. V tomto ročnom období sa na Islande už nestmieva, tak je dostatok času a nie je nutné zaťažovať batoh čelovkou.
ZačIAtOk dobrodružstvA na IslandE
Deň I rebúdzam sa do sviežeho jarného rána, ktoré panuje tu v údolí Eyjafjarðardalur. Vďaka ľahkej obuvi kilometre svižne ubiehajú po asfaltke, ktorá končí pri poslednej farme. Údolie sa čím ďalej viac zužuje a cesta stúpa k zasneženým vrcholkom. Po 43 kilometroch spokojne ľahnem do závetria za veľký balvan.
Deň II Stúpam proti prúdu rieky Eyjafjarðará. Cesta sa začína strácať pod snehovými poľami. Ja traverzujem zmrznutými svahmi, kde by sa pošmyknutie skončilo nepríjemnou kĺzačkou do koryta rieky. Mäkké priľnavé podrážky topánok ale držia spoľahlivo.
Po niekoľkých hodinách sa dostávam hore a otvára sa mi pohľad na nekonečné biele pláne oblasti Sprengisandur. Len občas zo snehu vykukuje tyč alebo značka značiaca cestu.
Na IslandE v ĽADE a vodE...
Stojím po kolená v snehu a okamžite mi začínajú mrznúť prsty na nohách. Mám na sebe len ľahké topánky Ultra Raptor od La Sportivy bez membrány, určené na behanie dlhých vzdialeností. „NeGore-Texovú“ verziu som zvolil preto, aby som sa nemusel zdržiavať vylievaním vody z topánok po brode a urýchlil vyschnutie.
Navliekam tenké neoprénové ponožky a po pár krokoch je zas teplo. Prešľapávam si cestu mokrým ťažkým snehom. Aj cez svoju výšku 188 cm som v ňom miestami viac ako po pás. Každý krok mi berie dosť síl, je to doslova brodenie sa v ľadovej triešti. Po 30 kilometroch sa konečne dostávam do miesta nazývaného Laugafell a pripadám si ako v oáze.
Nie je tu takmer žiadny sneh, dokonca tu vyrastá tráva, ale hlavne je tu meter a pol hlboký prírodný geotermálny bazén s teplotou vody okolo 37 °C. Nakladám sa do kúpeľa a viem, že sa mi nebude chcieť von.
Zajtra to otoč a vráť sa , preháňa sa mi v hlave, ktorá ako jediná časť tela zostala vystrčená nad hladinou. V týchto podmienkach to nemá cenu, si pomalší, než bolo v pláne, bude stačiť jedlo a palivo do variča?
HlavnE sA nevzdaŤ...
Deň III Ráno tam sú myšlienky na návrat. Prekonávam nie príliš hlbokú rieku Laugakvísl a pokračujem ďalej na juh.
Pred brodením sa nezdržujem vyzliekaním a vyzúvaním. Mám ľahké rýchloschnúce oblečenie, ktoré je po chvíľke chôdze vo vetre opäť suché. Snehu je menej, ale pôda je rozmočená a brodím sa bahnom. Snažím sa došľapovať na kamene, ale pôda ich pohlcuje rovnako ako moje topánky. Cesta opäť mizne pod snehom.
Orientujem sa pomocou elektronického kompasu v hodinkách Suunto. Nesmiem minúť odbočku na východ k jazeru Fjórðungsvatn. Odbočku som netrafil, blúdim a pripadám si ako medzi dunami. Prešľapávam si cestu v hlbokom mokrom snehu, niekedy až po prsia. V snahe obísť jazierka chodím sem a tam.
Udržať dobrú náladu nepomáha ani trochu depresívna audio kniha, ktorú počúvam. Pomocou súradníc z gpsky v hodinkách zisťujem svoju približnú pozíciu. Sakra, odbočil som veľmi skoro. Dnes už toho mám dosť. Nachádzam celkom suché miestočko na spanie, ohrievam vodu na dávku Travellunche a pridávam trochu výborného islandského masla na zvýšenie kalorického príjmu a krémovejšej chuti.
A pRekážky stále pRibÚDajÚ...
Deň IV Zatiaľ najkratší deň, ale s morálne najnáročnejšou prekážkou v podobe rieky ľadovej triešte. Stojím na brehu a pozerám na ľadovo modré dno pod asi 15 cm vrstvou tečúcej vody. Trekovou paličkou vysunutou na maximálnu dĺžku sondujem dno, už ju mám ponorenú až po koniec madla a stále necítim pevný podklad.
Skúšam to na niekoľkých ďalších miestach o kus ďalej. Rovnaký výsledok. Nechce sa mi urobiť ten krok do neznáma. Čo bude nasledovať? Môže ma to pohltiť ako nejaký močiar? Však v tomto sa nedá asi ani plávať. Teraz sa ale už nemôžem otočiť, som veľmi ďaleko, takmer v polovici cesty.
Rozopínam bedrák a nechávam batoh len cez jedno rameno, v prípade nutnosti ho použijem ako plavák. Opatrne sa suniem cez breh, nohy zachádzajú, ale potom sa zastavia a som len po pás vo vode. S úsilím vyťahujem nohu, aby som ju mohol posunúť o krok ďalej. To zopakujem ešte niekoľkokrát, než sa dostanem na druhý breh. Nakoniec to nebolo také hrozné, ako sa na prvý pohľad zdalo.
Napájam sa na cestu F26, letnú off roadovú spojnicu medzi severom a juhom. Nasledujem ju pozdĺž ľadovca Tungnafellsjökull k chate Nýidalur, dvojpodlažnej drevenej budove, spravovanej islandskou turistickou asociáciou. Je odomknuté, vo vnútri sa nachádza aj vysielačka pre prípad núdze. Chata je plne vybavená, je tu jedlo, plyn, deky. Nikto tu ale nie je. Ako som sa sám presvedčil, nie je jednoduché dostať sa sem v túto dobu. Na auto je príliš skoro, na zimný skúter zase neskoro, ani lietadlom na priľahlú pristávaciu dráhu by to nešlo. Podlieham a zostávam tu cez noc, ale jedlo beriem z vlastných zásob, nech si zase odľahčím.
KEĎ pRÍDETE na chuť islandskému počasIU
Deň V Prebúdza ma rachot kvapiek dažďa vrhaných nárazovým vetrom na steny budovy. Naťahujem nepremokavé nohavice, bundu, palčiaky a idem v ústrety tradičnému islandskému počasiu. Brodím Fjórðungakvísl, rieku, ktorá ak by bola rozvodnená, mohla by tvoriť nepríjemnú prekážku.
Po skúsenostiach z predchádzajúcich dní je to ale brnkačka. Snehu rapídne ubúda a kvalita cesty sa zlepšuje. Ultra Raptorky hladne prehĺtajú kilometre a po 59 kilometroch padám únavou na svoju polkilovú karimatku od Therma-a-Rest.
Deň VI Pravdepodobne najnudnejší deň na treku. Dostávam sa na pevnú suchú cestu, kde sú všetky rieky premostené. Vedie dlhé kilometre rovno v tejto púštnej oblasti. O jediné rozptýlenie sa starajú pobehujúce polárne líšky, ktoré majú v tejto dobe stále ešte bielu srsť a kontrastujú s tmavým okolím. Po 42 kilometroch prechádza cesta na asfaltovú cestu, ktorá začína pri vodnej elektrárni Vatnsfellsstöð. Tú míňam a mierim smerom k „dúhovým horám“.
Deň VII Landmannalaugar je geotermálna oblasť vo farebných riolitových horách. Nachádza sa tu kemp, turistická chata a je to jedno z najnavštevovanejších miest na Islande, nie však v túto dobu. Cesta sem nie je ešte pre vozidlá zjazdná, ale sám tam pravdepodobne nebudem – súdim tak podľa stôp nejakej zvláštnej vzorky podrážok v piesku na ceste.
CestovAnIE a poznávAnIE nových mIEst a takTIEŽ ĽUDÍ
Dnes je to týždeň, čo som na treku, a stretávam prvého človeka. Mladého Nemca, ktorý sa sem prišiel okúpať v termálnom prameni.
Dávam mu tejpu, aby si mohol provizórne opraviť odlepenú podrážku z jeho mestských poltopánok po 30 kilometrovom pochode. Na oplátku z batohu vyťahuje obrovskú zaváračku a ponúka mi nakladanú uhorku. Asi neváži každý nesený gram ako ja. Z juhu cez hory prichádzajú ešte dvaja Francúzi. Dozvedám sa, že na Island jazdia každý rok a majú ho pretrekovaný krížom krážom. Vyzvedám, aké sú v horách podmienky. Veľa snehu, zima, zlá viditeľnosť.
Deň VIII Za dažďa chvíľu blúdim v starom, machom prerastenom lávovom poli, než sa dostanem na trek Landmannalaugar - Thórsmörk vedúci 53 km jedinečnou krajinou. Stúpam takmer o 500 výškových metrov, snehu je tu naozaj dosť, ale vďaka zime je pevný a dobre sa po ňom ide.
TIP redakcie: Hľadáte užitočné informácie o cestovaní po Islande, odporúčam tento článok profesionálneho fotografa, Marka Rybáře.
Viditeľnosť je iba pár metrov a strácajú sa mi aj stopy vyšliapané z predchádzajúceho dňa Frantíkov. Ľahko by som mohol teraz zísť z cesty a niekam sa zrútiť. V Ambitoch mám ale túto časť cesty nahranú ako gps trasu a po pár sekundách, čo trvá hľadanie satelitov, pokračujem správne podľa navigácie.
Deň IX Prichádzam do Thórsmörku, obľúbeného miesta pre kemping samotných Islanďanov. Tórov les, ako by znel preklad, je skutočnou oázou pokoja. Zelené údolie porastené briezkami skryté v úpätí ľadovcov. Užívam si bezvetrie pri pojedaní posledného Travellunchu snáď ešte viac, než teplú sprchu v otvorenom kempe, kde zostávam cez noc.
PoslednÝ deŇ cesty na IslandE
Deň X Posledný a najkratší deň na ceste. Stúpam 1000 výškových metrov, aby som prešiel priesmykom medzi ľadovcami Mýrdalsjökull a Eyjafjallajökull. Z toho druhého sa ešte dymí po poslednej erupcii.
Akonáhle sa dostávam cez horizont, odkrýva sa mi pohľad na Atlantický oceán. Som takmer na konci svojej 345 kilometrov dlhej cesty. Schádzam pozdĺž vodopádu Skógafoss konečne na okružnej ceste číslo I. Vplyvom snehu v severnom úseku cesty som tu o 2 - 3 dni neskôr, než bolo pôvodne v pláne.
S jedlom, ktoré som niesol do rezervy, to vyšlo akurát, už nemám ani oriešok. Všetko vybavenie sa osvedčilo, až na trekové palice. Vybral som tie z lacnejších aj s vedomím, že sa jedná o nevyhnutné vybavenie na Island, hlavne pri brodení riek a snehových polí. Na konci treku sú ale palice na vyhodenie, tu sa neoplatilo šetriť.
Okrem iného sa osvedčilo tričko z merino vlny, v ktorom som trávil 24 hodín po dobu 11 dní - a ani po tejto dobe nebolo nepríjemné. Ľahká, rýchloschnúca a priedušná vetrovka, ktorá chránila nielen pred vetrom ale aj pred slniečkom. Stredná vrstva zateplená syntetikou, keď bolo chladno. Nepremokavá bunda a prevliekacie nohavice, keď pršalo alebo fúkal silný ľadový vietor. A v neposlednom rade, vďaka ľahkému ruksaku, som si mohol dovoliť obuť terénne bežecké topánky, ktoré mi umožňovali pohodlne a rýchlejšie prejsť väčšie množstvo kilometrov každý deň.
Video z cesty:
Napísal a prežil Jan Tlustý
HUDY Praha Na Perštýně
Súvisiace články:
