DENALI – PRÁZDNINY V ĽADOVOM SURREALIZME II.

Zrejme žiadny článok ani sprostredkované informácie nemôžu pripraviť na osobný zážitok, ktorý na účastníka výstupu na Denali čaká. Hoci odchodu predchádzalo čítanie mnohých článkov i priamej diskusie so skoršími účastníkmi tohto „zájazdu“, realita výstupu bola nakoniec iná. Intenzívnejšia, ťažšia, ale aj krajšia a emočnejšia. Poďme sa na ňu pozrieť v pokračovaní predchádzajúceho dielu.

V Campe 3 následne trávime odpočinkový deň aj noc, ktoré boli asi najpodstatnejšie v rámci aklimatizácie a potrebnej dobrej nálady, pretože v tomto campe sme zanechali väčšinu rezervného, ​​či podľa rozhodnutia kolektívu nie nevyhnutného vybavenia, vrátane ploskačky so životodarnou slivovicou. Na tú som potom zvyšok cesty po prehlasovaní ohľadom jej nevyhnutnosti zúfalo spomínal.

PERIE S VLNOU ROBÍ DIVY

V tomto bode už bol každý člen výpravy zžitý s každodennou rutinou, plnil potrebné povinnosti a poznal svoje vybavenie natoľko, že bol schopný fungovať aj pri častých výkyvoch počasia a s nadmerným nákladom. Grüezi bag už tiež fungoval, osvojil som si na ňom všetky vychtávky a teraz opatrne čakal, či jeho izolačné schopnosti nebudú ovplyvnené vlhkosťou a častou nemožnosťou dosušenia vybavenia. Podľa špecifikácie mala byť súčasťou výplne aj vlna, ktorá má vlhkosť odvádzať. Priznám sa, že som bol na tento parameter zvedavý. Expedičnú kombinézu som na rozdiel od kolegu a jeho ľahkej kombinézy zatiaľ niesol len v batohu. Teplotne by už v niektorých momentoch bola adekvátna, ale rozhodol som sa pre otužovanie, čo najdlhšie ako to pôjde.

>>> DENALI – PRÁZDNINY V ĽADOVOM SURREALIZME I. <<<

Tábor 4 sa potom stal naším domovom na niekoľko nasledujúcich dní. Do tábora sme dorazili a tiež prvé dni strávili v milosrdnom hmlistom opare, ktorý bránil výhľadom ako do údolia, tak na okolité steny. Keď sa opar chvíľami rozplýval, okolie nám začalo vysielať ďalšie signály o náročnosti výstupu. Priamo nad táborom sa vypína tzv. Headwall. Ide o príkry výšvih s prevýšením cca 600 metrov, zakončený fixnými lanami v hornej tretine, s ľadovým a 40-45 stupňov strmým svahom, na ktorý nadväzuje mixový hrebeň, z časti tiež zaistený fixnými lanami.

Japonské špeciality a med

Stena sa na pohľad zdá neprekonateľná a len jej prítomnosť uberá sily potrebné pre ďalší výstup. Výhodou tábora naopak je, že dole sa vracajúce expedície nechcú niesť zvyšné zásoby jedla. Vrelá vďaka tak patrí predovšetkým japonskému tímu, ktorý dodal v danom okamihu delikátne ryžové cestoviny a sušené tofu (dole by som to asi nejedol). Špeciálne poďakovanie si zaslúži aj pán, ktorý vytiahol do tábora polkilovú fľašu medu a spotreboval asi desatinu. Fľašu sa bohužiaľ nepodarilo podarovať ďalej a jej sťahovanie dole bolo náročnejšie, než ako sa fľaša pri svojom danajskom darovaní tvárila. Chybami sa človek učí.

Prvý aklimatizačný výstup na vrch Headwall prebehol riadne. Teda až na náhlu zmenu počasia v posledných metroch, kedy najmä intenzívny vietor nútil k rýchlemu zostupu po ľadových platniach, aby v ľahkom výstupovom oblečení tím nepremrzol. Po aklimatizačnom výstupe sme sa začali zamýšľať, ako s expedíciou ďalej. High Camp v 17 tisícich stopách už nie je považovaný za miesto na aklimatizáciu, ale len za zásobník na pokusy o vrchol. Nesúhlasili by zrejme tímy, ktoré v ňom trávili týždeň alebo dva pri čakaní na okno. Spätne sa mi ale javí, že toto čakanie bolo skôr hazardom s ohľadom na prehlbujúce sa odčerpávanie síl potrebných k útoku na vrchol.

Pri výstupe a diskusiách s ďalšími expedíciami sme zistili, že mnoho vrcholovo úspešných lezcov zahájilo summit push vo štvrtom tábore a vrchol sa im podarilo dosiahnuť po cca 18, ale aj viac hodinách. Tento variant sme dôkladne zvažovali a často sa k nemu pri aklimatizácii vracali. Jeho výhodou by bol výstup cez Headwall a hrebeň relatívne naľahko, namiesto nutnosti presunu potrebného vybavenia na rozbitie tábora v Campe 17. Nakoniec bol variant zavrhnutý vzhľadom na celkovo odhadnutú nižšiu pravdepodobnosť úspechu.

POSLEDNÁ ZÁKLADŇA

V tábore 4 je tiež jediná základňa rangers, ktorá zahŕňa aj malú pristávaciu plochu pre vrtuľník pre život ohrozujúce prípady nehôd (hneď prvý deň vrtuľník letel tam a späť asi štyrikrát za sebou). Na malej tabuľke rangers každý deň oznamovali odhad počasia na nasledujúce dni ako úplne zásadný údaj v mieste bez mobilného signálu aj akýchkoľvek iných obdobných výdobytkov. Presne si spomínam na emóciu a husiu kožu, ktorá zážitok sprevádzala, keď tretí deň pobytu v tábore 4 bola tabuľka s počasím vyvesená skôr, než bolo obvyklé, a uvádzala na pozajtra údaj „clear“, s upozornením na silnejúci vietor. Bolo jasné, že Rubikon bude ďalší deň prekročený. Počasie sa malo následne horšiť. Napriek tomu, že sme na hore nestrávili taký dlhý čas, ako je spravidla odhadovaný itinerármi, nastal okamih prípravy útoku na vrchol.

Situáciu skomplikovalo počasie hneď na ďalší deň. Pri výstupe naťažko do Camp 17 udrela silná búrka, ktorá náš tím zachytila ​​na hrebeni. Do výškového tábora sme dorazili v neskorých hodinách po náročnom výstupe, premrznutí, vyčerpaní a na pokraji síl. Potreba prípravy tábora a zásob vody na ďalší deň odobrala ďalšie sily. V ten večer sme to ešte nevedeli, ale ďalší deň sme sa z pôvodného trojčlenného tímu s ohľadom na popísané komplikácie vydali k vrcholu len dvaja.

Hor sa na vrchol!

Samotný vrcholový deň, na rozdiel od iných podobných vrcholov, nezačína v noci. Vzhľadom na umiestnenie kopca v severnej oblasti panuje polárny deň. Namiesto riešenia svetla a správneho načasovania sú rozhodujúcim aspektom teploty. Výstup tak začína skôr dopoludnia, kedy teploty vystupujú k znesiteľným hodnotám. Vrcholový push nepatrí k technicky najnáročnejším častiam výstupu. Najmä traverz Autostrada je ale vhodné mať dôkladne zaistený. Jedno pošmyknutie môže viesť k fatálnym následkom. To bolo markantné najmä pri ceste späť, kedy udrela podobne intenzívna búrka ako pri ceste do Campu 17. Cesta zapadala a bol problém ju pri zostupe naslepo trafiť. Našťastie do hlbín putovala len moja palica, ktorú som v nevhodnom okamihu pustil zo zovretia. Doteraz mi je jej ľúto.

Výstup na vrchol je náročný aj psychicky. Pri príprave a čítaní článkov o výstupoch sa spravidla hovorí o nebezpečnej Autostrade, nasledujúcom premenlivom stúpaní, finálnom výšvihu a dlhom tiahlom hrebeni k vrcholu, ktorý už nie je náročný. Osobná skúsenosť bola trochu iná. Nekonečný príkry výstup bol postupne nahradený miernejším stúpaním. O čom bolo referované ako o finálnom výšvihu a tiahlom hrebeni, sa však nakoniec ukázalo byť v zásade samostatnou horou, vyrastenou na vrchnej náhornej plošine (interne ju prezývam Říp).

Výstup na tento Říp s prevýšením cca 200 metrov sa ukázal ako najnáročnejšia časť cesty. Očakával som už len tiahly hrebeň a donútiť sa vyšplhať do ďalšieho, na pohľad nekončiaceho svahu, bola posledná obrovská výzva. Samotný hrebeň už vyzeral relatívne krátky. K náročnosti mu pridal miestami veľmi silný vietor, ktorý v exponovaných častiach úzkeho hrebeňa výrazne pridával v konečnej časti výstupu na obtiažnosti. Z popisu je asi zrejmé, že vrchol sa po mnohých hodinách a po mnohých zážitkoch podarilo dosiahnuť. Búrka na spiatočnej ceste do Campu 17 už bola len čerešničkou na torte. Výšková kombinéza bola taká príjemná, že som ju vyzliekol až v „tropických“ teplotách Campu 3.

POSLEDNÝ NÁROČNÝ DEŇ

Zostup na jeden záťah z Campu 3 do základného tábora bol posledným náročným dňom, ktorý sme zvládli len s vidinou civilizácie a steaku vo večerných hodinách. Bohužiaľ sme do základného tábora dorazili neskoro a v tábore sme museli stráviť ešte jednu noc. Aj napriek tomu bol návrat rýchly a plynulý -často sa pre nepriaznivé počasie čaká na odvoz aj niekoľko dní. Ako kompenzáciu som si dal ďalší deň steaky dva, čo sa ukázalo byť drobnou diétnou chybou, v závere expedície už odpustiteľnou.

Hoci slová tohto článku môžu do istej miery pôsobiť odľahčujúcim dojmom, spätne je výstup treba hodnotiť ako fyzicky náročný. Technicky skôr len miestami. Okrem fyzickej náročnosti je hlavným problémom počasie a tiež dostatočná trpezlivosť pri aklimatizácii a opatrnom postupe medzi tábormi. Rovnako podstatným aspektom, ktorý som intenzívne vnímal z rozhovorov s ostatnými tímami, je však správne načasovanie a aj odvaha vyraziť k vrcholu v pravej chvíli. Nekonečné čakanie na ideálne okno a vyčerpaný zostup môže byť rovnakým sklamaním ako nepodarená aklimatizácia.

VEĽKÁ POTREBA = VEĽKÁ STAROSŤ

Určitým ozvláštnením je nevyhnutnosť vykonávať veľkú potrebu do špecializovaných vedierok, ktoré rangers pred výstupom pridelia. Vedierka aj s nákladom sa prepravujú medzi tábormi a v Campe 4 je potom jediná trhlina na celom kopci, kam je možné plastové vrecká vkladané do vedierok na izolovanie obsahu vyhodiť aj s obsahom do ľadovcovej trhliny na to určenej. Podľa informácií rangers „never to be seen again“, ale je otázkou, či aj Denali nebude čakať topenie ľadovcov a neskôr bohaté archeologické výskumy. Technika a náročnosť obsluhy vedierok a ich zdieľanie v rámci tímu bude vhodnejšie ponechať na osobný rozhovor, alebo ideálne úplne vytesniť a už neriešiť. K tejto téme ale môžem ešte uviesť, že najobľúbenejším jedlom bola celý výstup prášková kaša so slaninami alebo osmaženou salámou. Delikatesa.

Spacák Grüezi bag po úspešnom teste nahradí pri ďalších expedíciách svojho predchodcu. Drobný nárast váhy oproti minimalistickému riešeniu je vyvážený benefitmi. Uvažujem, či bude možné ho skúsiť aj v Himalájach na vyšších kopcoch. Musím tiež pochváliť vybavenie od Josepha. Okrem kombinézy som rád, že som hore vytiahol aj páperové topánočky a po skúsenostiach a početných pochvalách Romana budem zháňať aj vodeodolnú bundu a nohavice od Directu, pomery váhy a odolnosti vyzerajú veľmi dobre.

Veľa skvelých outdoorových zážitkov a dobytých vrcholov! 

Mgr. Milan Schagerer
advokát, advokátska kancelária SCHAGERER

Milan Schagerer je advokát, spoločník advokátskej kancelárie. Aktuálne sa zaoberá snahou o dokončenie zostávajúcich vrcholov Koruny planéty (Seven Summits), rád by v budúcnosti nadviazal súborom sedemtisícoviek Snežného leoparda. Okrem zahraničia ho môžete najčastejšie stretnúť na turistike v Brdoch alebo Krušných horách. Venuje sa aj cyklistike a behu. Okrem hôr a práce je pre neho najväčším adrenalínom snaha skĺbiť všetky veci dohromady a vierohodne to odôvodniť.