Moje cesty na Sibír

Tentokrát sa s vami podelím o svoje zážitky a skúsenosti z mojich ciest. Väčšina ciest bola do Ruska, ale bol som aj v destináciách, ktoré po rozpade ZSSR išli vlastnou cestou. Teda niektoré, ako sú napríklad Gruzínsko alebo Moldavsko, si to mysleli, že pôjdu vlastnou cestou. Prvýkrát som nazrel do Ruska roku 1976 ako študent. Na fakulte sa organizoval výmenný zájazd do Moskvy, Leningradu a potom na oplátku do Prahy. Naši vybraní zväzáci tam, ruskí komsomolci k nám, a tak som sa medzi tých zväzákov nečestne votrel.

Z celého výletu by som snáď vypichol len návštevu moskovského mauzólea, čo je – pre mladších – hrobka s vystavenou múmiou sovietskeho vodcu Lenina. Prehliadku múmie neskôr v kruhu rozžiarených očí našich hostiteľov vyhodnotil náš popredný zväzák a neskorší emigrant Jedlička tak, že Lenin je určite gumový, čo sa na strane strany nestretlo s pochopením. 

Ďalším momentom bola snaha jednej komsomolky, dcéry veľmi významného otca, ma nejakým spôsobom presvedčiť, že by bolo výhodné ju v Moskve navštevovať častejšie. Možno by som tak neskôr aj urobil, no zasiahol osud. A strana a vláda. Súdruhovia mi totiž zobrali cestovný pas. V komsomolskom náručí som teda neskončil, avšak na ďalšie cestovanie po Rusku či kamkoľvek inam som si musel trochu počkať. 

PrEčO PRÁVE Rusko?

To je dobrá otázka! O Rusku sa hovorí, že ho nemožno rozumom pochopiť. Mne sa to s pribúdajúcimi cestami potvrdzovalo stále viac a viac. Bolo zaujímavé očami nezávislého pozorovateľa sledovať ten nepobrateľný cvrkot a osobne hovoriť s ľuďmi z tamojšej reality. Mňa osobne ťahali do Ruska hlavne iné aspekty. Svoje cesty som smeroval prevažne na Sibír (dobrovoľne!) a pokiaľ možno čo najďalej na východ a na sever. Bola to fascinácia tým ohromným priestorom, kde nikto nie je, kde chýba cesta, kde sa pohybujete pustou krajinou a máte pocit, že ste tam snáď prvý človek na svete. A niektoré cesty som vo svojej súťaživosti s cieľom „byť prvý“ tak aj poňal. Dnes som trochu scestovanejší a snáď aj poučenejší v tom, čo je skutočne dôležité a čo nie je... 

Na svojich cestách som stretával príslušníkov rôznych etník. Nencov, Jakutov, Evenkov. Nie je ich už veľa, počítajú sa v desaťtisícoch a sú rýchlo asimilovaní ruskou väčšinou. Deti sú umiestňované do internátnych škôl, kde nenadobudnú zručnosti svojich predkov a väčšinou už ani nemajú záujem sa vracať. Bližšie ich spoznať by bolo veľmi zaujímavé, ale tých mojich pár osamelých pokusov skončilo bez úspechu. Boli opatrní až odmietaví. Chápem to, preniknúť k nim chcelo viac času, ktorý som nemal. Mrzí ma to.

Trpím rád a je to na mnE, dúfAm, POZNAŤ

Cestoval som hlavne v zime. Zimu mám rád. Sibírska zima tomu všetkému dodáva ďalší rozmer. Zasnežené hory sú vyššie, pláne nekonečnejšie, krajina opustenejšia a ja spokojnejší. Mám totiž jednu úchylku - rád trpím. A potom tu pre mňa bola dôležitá ešte jedna vec: Dohovorím sa po rusky a nemám problém s azbukou. Navyše pre mňa bolo Rusko cenovo dostupné. Kúzlo mladosti a sladkej nevedomosti. Dnes už by som sa do Ruska bál vydať... 

Do Ruska potrebujete vízum. To poskytujú ruské veľvyslanectvo a konzuláty. K žiadosti o vízum sa prikladá pozývací list od ruského partnera overený Ústrednou migračnou službou Ministerstva vnútra RF alebo Ministerstvom zahraničných vecí RF. Doložiť musíte aj cestovné poistenie. Vízum je možné vybaviť aj prostredníctvom niektorých cestovných kancelárií v SR, pokiaľ však je cestujúci členom zájazdu. Celé je to časovo náročné martýrium. Ja som to riešil tak, že som mal kontakt na Čecha striedavo žijúceho v Moskve a u nás, ktorý mi to (samozrejme za poplatok) zariadil. Takto to fungovalo dajme tomu do roku 2017. Dnes je situácia, bezpečnostná predovšetkým, oveľa horšia a ani Ministerstvo zahraničných vecí ČR cestu do Ruskej federácie neodporúča.

No Go Zone

Rusi majú ešte jednu takú „lahôdku“. Vo vnútri Ruska v čase studenej vojny vznikali za prísneho utajenia aj uzavreté mestá a oblasti, ktoré nie sú prístupné cudzincom, ale ani ruským nerezidentom. Neskôr dochádzalo k otváraniu týchto zón, ale niektoré oblasti zostávali naďalej uzavreté. Ak ste chceli cestovať napríklad na Putoranu alebo do niektorých oblastí Uralu alebo polárnych oblastí, potom bolo nutné si podmienky vstupu preveriť a prípadne získať zvláštne povolenie. Na Jamale som ho získal. V Jakutsku som sa naňho vybodol a mal problémy.

Na Jamal a pre prechod Bajdarackej guby sme toto zvláštne povolenie na vstup potrebovali. Zariaďoval nám to pracovník cestovnej agentúry v Salecharde, ale ja som musel spracovať podklady pre ešte jeden dokument – „maršrutnuju“ knižku. Dnes je to až komické, ale vtedy v roku 2009 to bol nutný doklad na povolenie. Musel tam byť presný popis cesty, referencie strán našich skúseností z podobných ciest, doloženie vybavenia, doloženie spôsobu riešenia možnej nehody, uvedenie možných únikových ciest a tak ďalej a tak ďalej. Zaujímavé bolo, že nikto neriešil, ako by sme tú krízovú situáciu oznámili. Mobilný signál tam nebol a my sme nemali satelitný telefón.

Čo sO sebou, kEĎ to vážnE chcete

Ostatné potrebné záležitosti k cestám do priestoru bývalého ZSSR sa odvíjajú od destinácie, charakteru každej konkrétnej cesty, dĺžky pobytu, vzdialenosti od centier atď. A tiež od naturelu cestovateľa. Tak napríklad očkovanie som v zime neriešil. Celý organizmus je osídlený dobrými a zlými baktériami a tie dobré tie zlé držia na uzde. Okrem toho tie vírusy a baktérie nemajú rady chlad a keď rovno mrzne, pomrú skôr, ako napáchajú škodu. V lete by som však očkovanie do niektorých destinácií po konzultácii s lekárom odporučil. A tiež odporúčam, ak sa budete pohybovať na ruskom vidieku, nespoliehať sa na to, že v prípade núdze zoženiete potrebný liek. Takže ja som preventívne vozil širokospektrálne antibiotiká, lieky na hnačku, nejakú tú náplasť, obväz a tak vždy so sebou.  

Čo sa týka nákupu potravín, zažil som tesne po revolúcii obchody na dedine, kde bola v regáli kapusta, pár rybích konzerv, niečo z cestovín a niekoľko bochníkov chleba. Ten vám však nepredali, pretože ste si ho neobjednali. Môžete na to naraziť aj dnes, ale väčšinou sú obchody aj na vidieku pomerne slušne zásobené. Špeciálne potraviny, ako sú napríklad tie lyofilizované, tam však nezoženiete. A čo sa týka peňazí, odporúčam nespoliehať na bankomaty. Na ruskom vidieku väčšinou nie sú. V mestách nebýva problém. 

S čím počítaŤ, Čo radŠEJ odČÍTAŤ

Internet na ruskom vidieku funguje často mizerne, niekde vôbec nie je. Čím ďalej na východ a sever, tým horšie. Spoliehať sa napríklad na možnosti stiahnutia máp je zradné. U ruských predajcov máp často nepochodíte, a tak som pri svojich cestách vozil staré papierové vojenské mapy a fľašu 100% švajčiarskeho lekárenského liehu. Mapy som mal vytlačené v úsekoch na jednodenný pochod – tj cca 40 km. A lieh som mal na večer (riedený!), kedy som sám alebo s parťákom vždy ten konkrétny diel mapy slávnostne vyradil. Mapy som mal zo servera nakarte.me. Čo sa týka mobilu, platí obdoba: čím viac na východ a sever... však už viete. 

Ruská zimnÁ doprava

Spôsoby ako sa po Rusku dopravovať sú rôzne. Vzhľadom na veľkosť samozrejme letecky. A platí to aj do odľahlých častí Ruska. Regionálne lety sú však veľmi drahé (koľkokrát drahšie ako let z Prahy na miesto) a veľmi preťažené. Riešiť letenky operatívne na mieste je takmer nemožné. Ja som riešil tieto lety napríklad po Jakutsku z ČR dlho dopredu. A aby som nezabudol: Nesmiete sa nechať rozrušiť napríklad poskakujúcimi nitmi na krídlach, chladom v kabíne a letuškami v kožuchoch a občas ani neplánovaným pristátím tam, kde nechcete. 

Cestovať je možné aj vlakom. V európskej časti Ruska sa dá dostať železnicou až za polárny kruh do Labitnangi v ústí rieky Ob. V ázijskej časti je železničná sieť obmedzená v podstate len na Bajkalsko-amúrsku magistrálu. Riešiť lístok na ňu je nutné opäť s predstihom. Cestovaniu po nej v tzv. „plackartnych“ vagónoch nechýba poézia, ale už po dvoch dňoch nekonečné tajgy nepatrne omrzí. 
   
No a potom sú tu tie tzv. maršrutky. Ošarpané osobné dodávky predovšetkým japonskej výroby, ktoré nevyjdú skôr, než sa naplní kapacita vozidla. A čakáte napríklad do druhého dňa (moja skúsenosť z Magadanu), než sa tak stane. Kapacitu naplnenia vozidla vrátane batožiny si určuje vodič. Väčšinou sa riadia tým, že ľudia v kabíne stále ešte môžu dýchať a tlmiče sú na doraz. Ale funguje to aj na vzdialenosti stoviek kilometrov. Len pozor na vodiča aby, keď vás ráno vyloží v totálnej pustatine do -35 °C, nechcel doplatiť tretinu ceny, pretože vraj zabudol započítať vašu batožinu. 

A aby som nezabudol: Tam, kam som cestoval, mnohokrát – teda skôr prevažne – chýbali spevnené komunikácie. A tak bolo nutné riešiť priblíženie sa na východzí bod trasy rôznymi prostriedkami. Na Omuljevku v Jakutsku napríklad pásovým „gviezdechodom“, obludou prehĺtajúcou v teréne 60 a viac litrov nafty na 100 km. Na Jamal sme išli tzv. „trekolom“. Vozidlom s tromi pármi obrovských bicyklov, ktoré dokázalo aj plávať a dopraviť nás zasneženou tundrou hore na Jamal aj s totálne ožratým vodičom. Teda keď mu bolo poskytnutých pár zastávok. Na zvracanie. 

RizikÁ: ZLÝ ĽUDIA, divá zvER

Ľudia sa pýtajú aj na možné riziká, divú zver a tak. Môžem povedať, že najväčším rizikom v Rusku – tak ako všade – sú zlí ľudia. Platí to hlavne pre mestá. Pokiaľ som bol na vidieku, v tajge či tundre, nemal som žiadnu negatívnu skúsenosť. Áno, aj tam sa ľudia snažia turistu pumpnúť o peniaze, ale ja som sa skôr stretával s veľkou solidaritou. Ľudia na trase si ma odovzdávali so slovami: „Aháa, ty si ten Čech, ten extrémista. Tak poď, dáme čaj, niečo vodky a niečo zahryznem.“ Alebo: „Hej, pôjdeš tak ešte deň či dva, potom zahneš doľava a tam bude dom a ja ťa tam budem čakať.“ 

V lete sú na Sibíri dosť veľkým problémom komáre. Chce to repelent a ja som používal aj klobúk s moskytiérou. Najväčším svinstvom sú však drobné mušky, ktorým Rusi hovoria „gnus“. Zalezú všade. Chrániť sa je dobré aj večerným táboráčikom. Divou zverou, teda predovšetkým medveďmi a vlkmi, ma v Rusku strašili veľa. Ja som im odpovedal, že poslednou vlčou obeťou bola Červená Karkulka. Napriek tomu ma Vadik v Magadane donútil si kúpiť dva ohňomety na medvede. Uložil som ich na dno báglu, aby som ich potom po skúsenostiach s medveďmi zase pokorne vybalil a vždy večer v stane položil vedľa ruky. 

Medvede v lete môžu byť hrozbou, v zime však spia. Teda s výnimkou tzv. „šatunov“, medveďov skôr chorých, čo v zime nespia a šmejdia po krajine a hľadajú niečo na jedenie. Z vlkov som videl len ich stopy v snehu a v noci raz počul ich vytie. V lete ma skoro každú noc čosi oňuchávalo a funelo okolo stanu. Ma pomáhala MP3, do ktorej som si hlasno púšťal rozhlasovú hru „Pes baskervillský“. Potom to bolo hneď znesiteľnejšie.

PrEČO PRÁVE tIE sanE, vozík a kolobEžky?

Krajinou už v akcii som sa pohyboval rôzne. Mal som utkvelú predstavu, že musím používať iba vlastnú silu. Pohybovať sa krajinou vlastnou silou a nepreletieť ju napríklad autom. A navyše som bol mnohokrát v miestach bez ciest, kde to ani inak ako vlastnou silou nešlo. Má to svoje kúzlo. Ste blízko zemegule, vnímate detaily. Dostanete sa do miest a do situácií, keď odpojíte telo od hlavy, nohy posúvajú telo krajinou a hlava si poletuje v ovzduší. Ak ste potichu, potom máte šancu pozorovať život v krajine. A zažijete napríklad v zimnej tundre okamihy, kedy vám priamo z pod lyží vyletí kŕdeľ snežných jarabíc, ktoré ste vyrušili zo spánku pod snehom. S tým tichom ale niekedy opatrne, aby ste napríklad za zákrutou nevrazili do medveďa, ako ja pri Omčaku.

Bolo tiež treba riešiť, čo s bagážou. Na pochod pešo s báglom na chrbte som už nemal. Jazdil som vzhľadom na zamestnanie na cesty len mesačné, avšak plne autonómne. Teda s jedlom na cca 20 dní zhotoveným doma a všetkým potrebným na varenie a spanie aj v zimných podmienkach. Malo to taký svoj vývoj – od pohybu na snežniciach alebo lyžiach v záprahu so saňami cez vozík, ktorý som ťahal ako ten oslík, až po tie kolobežky. Tú trojstopu, s ktorou som prešiel Pamír, až po tú klasickú, s ktorou som sa vydal na Ďaleký východ. 

A tak mi všetky tie moje vehikli odviezli bagáž a ja som len kráčal krajinou. Pravda, z kopca som sa aj niekedy zviezol, ale do kopca som musel o to viac zamakať. Jedno však musím povedať: Ak sa budete chcieť vydať cez zimnú Sibír na kolobežke – NEROBTE TO. Je to najmenej vhodný prostriedok. Ja som to urobil. Jednak, ako som už spomínal, mám rád utrpenie, jednak som ukojil svoje ego, pretože na kolobežke z Magadanu hore k Severnému ľadovému oceánu ešte nikdy nikto nešiel. 

A na závEr... rozhovor

Nie je lepšieho záveru než prepis rozhovoru s rodeným Sibíranom:

Ako sa býva na Sibíri?
      Dobre, všade je les, spíliš stromy a postavíš dom.
Aké je jedlo na Sibíri?
     Dobré, všade je les, zabiješ losa a naješ sa.
Ako je to s oblečením?
     Je to dobré, všade je les, plno zvery, ulovíš soboľa, kunu alebo bobra a ušiješ si kožuch.
A aké sú negatíva života na Sibíri?
     Chýba tu jedlo, nie je kde bývať, strašná zima a les vykácali.