Ako vystúpiť na Grossvenediger – rady a tipy

Grossvenediger siaha do výšky 3657 metrov, čo z neho robí piaty najvyšší vrchol Rakúska. Svojim postavením a mierou zaľadnenia však predstavuje jednu z dominánt celých Východných Álp a prémiový kúsok do zbierky každého horala. Je už z diaľky dobre viditeľný, ľahko rozoznateľný a vďaka svojim ešte stále masívnym ľadovcom žiari na všetky strany. Pravdepodobne práve preto v stredoveku dostal tento názov - "Veľký Benátčan". Ľudia z údolia totiž verili, že práve táto ich hora musí byť viditeľná až z ďalekých Benátok.

OBSAH:

• Národný park Hohe Tauern
• Letný výstup na Grossvenediger
• Grossvenediger na skialpoch
• Horolezecký výstup na Grossvenediger
• Extrémny zjazd Grossvenedigeru na lyžiach
• Metodika pohybu po ľadovci
• Metodika pohybu po skale
• Vybavenie na Grossvenediger

Národný park Hohe Tauern

Hohe Tauern alebo aj Vysoké Taury sú najväčším a zároveň aj najstarším národným parkom Rakúska. Toto pohorie, v rámci celých Álp pomerne jedinečné svojou rozlohou a naozaj divokou prírodou, sa dá rozdeliť na východnú a západnú časť. Zatiaľ čo východnej časti kraľuje Grossglockner, na západe je nepochybným kráľom práve Grossvenediger.

V jeho okolí má park svoje pomyselné ťažisko a najväčšiu rozlohu svojej plochy, vďaka čomu je celé široké okolie Venedigeru nedotknuté – žiadne lanovky, cesty a iná ľudská infraštruktúra. Teda okrem horských chát. Tie ho obklopujú z niekoľkých strán: Kürsingerhütte zo severu, Neue Prager Hütte z východu a dvojica Johannishütte a Defreggerhaus obsluhujú trasu vedúcu na vrchol od juhu.

Letný výstup na Grossvenediger

Pre letný výstup som do článku zvolil trasu z východu cez Neue Prager Hütte. Jednoducho preto, aby sme tu spomenuli všetky možné výstupové alternatívy. Tak ako všetky výstupové trasy na tento vrchol, aj táto je obvykle na dva dni, rozdelená nocľahom na chate. Na Neue Prager Hütte sa dostanete od Innergschlöß za nejaké 3-4 hodiny nádherného pochodu, pretože údolie za Innergschlöß patrí k najmalebnejším kútom parku.

Z chaty ležiacej vo výške 2780 metrov sú nádherné výhľady do šíreho okolia, rovnako ako do ľadovcového zlomu, ktorým povedie vaša ďalšia cesta na druhý deň ráno. Objektívne vzaté je táto trasa zo všetkých „venedigerských normálok“ asi najrizikovejšia z hľadiska prekračovania ľadovcových trhlín, na druhú stranu aj tu je po väčšinu letnej sezóny vyšliapaná veľmi dobrá stopa a nie je potrebné sa nejako zvlášť obávať, ak dodržíte všetky všeobecné zásady a ak sa nebudete dole vracať príliš neskoro.

Naopak pomerne jasnou výhodou môže byť fakt, že chata je oveľa vyššie ako Kürsinger Hütte na severnej normálke, a zase nie až tak vysoko ako je Defreggerhaus na južnej normálke. Stručne a jasne 900 výškových metrov na vrcholový deň je veľmi prijateľná cifra sľubujúca pohodový výstup. A keby vás večer na chate bolela hlava, nebojte sa tam šupnúť jeden Ibalgin, to ešte nikoho nezabilo. Inak okrem možných trhlín na trase nečíha žiadny výraznejší problém.

Grossvenediger na skialpoch

Taktiež na skialpoch sa dá vrchol bez problémov dosiahnuť zo všetkých troch strán, ale tentoraz si rozoberieme severnú normálku cez Kürsinger Hütte. Tu je veľkou výhodou možnosť použitia tzv. Hüttentaxi, čo je jednoducho dodávka, ktorá vás zavezie až na hranicu prvého snehu. Inak je totiž údolie Obersulzbachtal dosť nekonečné. Vďaka dodávke je cesta na chatu primerane dlhá, ale pamätajte, že skialpový prístup vedie inokade ako letná cestička. Treba ísť stále dnom údolia a cez Gletschersee, za ním pokračovať doľava a na chatu nakoniec dokonca trošku sklesať. To všetko kvôli faktu, že táto jarná prístupovka je ďaleko bezpečnejšia z hľadiska jarných lavín.

Z chaty je potom cesta viac-menej zhodná s tou letnou. Ale zaujímavé môže byť kľúčové miesto, ktorým je bezpochyby svah pod sedlom Venedigerscharte. Tento svah je strmý, vie byť lavínový a niekedy je pretnutý veľkou trhlinou. V rokoch, kedy sa trhlina jednoducho nedá prejsť, býva v tomto mieste nainštalovaný hliníkový rebrík ako niekde na ľadopáde Khumbu v Himalájach. Zvyšok výstupu je už bez problémov až na vrchol. Najlepšia doba pre výstup na skialpoch býva polovica marca až koniec apríla.

Horolezecký výstup cez Venediger Nordgrat

Veľkou klasikou medzi tzv. Hochtouren, ako hovoria v alpských krajinách horolezeckým cestám na vysokých, zaľadnených vrcholoch, je Venediger Nordgrat. V ničom si nezadá so svojim slávnejším bratom, Stüdlgratom na Grossglockner. Dokonca je pravdepodobne náročnejší kvôli svojej väčšej divokosti a takmer úplnej absencii fixných istiacich bodov – skoro všetko si musíte odistiť sami pomocou friendov, slučiek a hrotov.

Tento impozantný hrebeň pevnej žuly pretína more ľadovcov ako britva ostrého noža a tvorí tak neskutočne vyzývavú a elegantnú výstupovú líniu. Obtiažnosť tu dosahuje stupeň IV, ale keď máte len trochu smolu a skalu v niektorých miestach pokryje ľad a sneh, čo je na severe raz-dva, v kľúčovej platni si seriózne zabojujete. A budete sa cítiť ako niekde v Patagónii. Celkovej náročnosti prispieva aj fakt, že výstup nie je tak veľmi frekventovaný, čo zároveň významne pridáva na kráse, ak to porovnáme s davmi na Stüdlgrate. Prístup pod cestu navyše vedie dobrým, bezpečným ľadovcom. Takže keď si to zhrnieme, toto je naozaj odporúčaná cesta k vrcholu! Ale pozor, celý okruh vrátane zostupu môže trvať aj cez 10 hodín a oproti normálke je to jednoducho iná liga.

Skiextrém cez Lammerrinne

A aby sme dovŕšili pomyselnú ponuku toho, čo nám Grossvenediger ponúka, máme tu ešte jednu strmú zjazdovú líniu. Tou je Lammerrinne, žľab zarezaný v juhozápadnej stene, prakticky diretissima od kríža priamo dole. Svojimi proporciami, teda sklonom 45° a dĺžkou 300 metrov, si doslova hovorí o zlyžovanie v stabilných, jarných podmienkach. Na tento žľab sa vyráža z juhu z chaty Johannishütte a je dobré si ho najprv aj vyliezť – po prvé zase raz vyvetráte svoje cepíny a po druhé je dobré preskúmať, či v niektorých miestach nečíhajú kamene, ktoré by mohli byť veľkým rizikom pri zjazde na „OS“ bez predchádzajúceho prehliadnutia. Zasneženosť tohto žľabu totiž býva v posledných, slabých zimách, bohužiaľ občas nedostatočné.

Metodika pohybu po ľadovci

Prechod ľadovca a pohyb na ňom si vyžaduje určité znalosti metodiky. Pre ich získanie je najlepšie prejsť nejakým ľadovcovým kurzom pod vedením certifikovaných horských vodcov UIAGM. V skratke môžeme ale povedať, že na veľkej väčšine ľadovcov je potrebné sa vedieť naviazať na lano, dokázať určiť správne a dostatočné rozostupy medzi členmi družstva, vedieť uviazať brzdiace uzly, mať osvojenú techniku brzdenia pádu do trhliny, poznať metódu sebazáchrany z trhliny pomocou prusíkovania po lane a taktiež poznať metódu voľnej kladky a kladkostroja na vytiahnutie parťáka z trhliny.

Okrem toho je dobré trochu rozumieť morfológii ľadovcov a mať odhad, kde asi trhliny budú a kde naopak nie, a keď už cez ne ideme, tak na kolmo a nikdy nie pozdĺž s nimi. Tiež je nutné si zachovávať bezpečný odstup od sérakov (blok alebo pilier ľadovcového ľadu), ktorých rútenie nemá na rozdiel od lavín absolútne žiadny cestovný poriadok. Rovnako time-management môže byť na ľadovci zásadný. Mačky si nedávajte dole ani na roztopenom ľadovci, pretože ich nenosíme len proti pošmyknutiu, ale aj ako zásadnú pomôcku pre brzdenie pádu do trhliny.

Metodika pohybu na skalných hrebeňoch

Metóda „krátkeho lana“ alebo súbežného postupu horolezeckého družstva je na úplne samostatný článok. Pre naše účely a tu v konkrétnom prípade na Grossvenediger nám ale úplne postačí si povedať, že naviazané družstvo má v prípade pádu vyššie šance na prežitie, pretože v nie príliš strmom, skalnom teréne, ktorým je vrcholový hrebeň Grossvenediger, je pomerne veľmi vysoká šanca, že sa lano samo od seba niekde zasekne skôr, než dôjde k fatálnemu pádu až dole.

Naviazané družstvo by ale malo dodržať niekoľko pravidiel: nemať viac ako troch členov, rozostupy mať skôr krátke, lano mať medzi sebou stále napnuté (len tak môžeme pád zachytiť hneď v jeho zárodku) a skalné hroty a výčnelky využívať ako prirodzené istenie, teda lano preťahovať okolo nich, prepletať ho medzi nimi atď. A v kľúčovom mieste pokojne využiť aj ďalšie istiace techniky ako je dobranie lana polloďákom do pevného bodu, akým je napríklad slučka na hrote, friend alebo samotný vrcholový kríž.

Vybavenie na túry tohoto typu

Plné lano 50 m, mačky a vhodná obuv k nim, turistický cepín, ľahký alpinistický sedák, horolezecká prilba, vybavenie na záchranné techniky (na osobu: 2 ľadovcové skrutky, skrutkovacie karabíny 3 ks, obyčajné karabíny 2 ks, šitá slučka 120 cm, sada prusíkov, Petzl Nanotraction, Petzl Tibloc, nôž), batoh 30-40 l, bivakovací vak, dobre vybavená lekárnička, čelovka, slnečné okuliare, termoska.