Emerich Rath, outdoorový vizionár

O Emerichovi Rathovi, v mnohých ohľadoch jedinečnej až neuveriteľnej, a teda obdivuhodnej postave, toho bolo najmä v uplynulej dekáde napísané pomerne veľa. To je jednoznačne pozitívne, pretože tento chlapík, oplývajúci od mladosti výnimočným športovým a intelektuálnym nadaním, ale predovšetkým nesmiernym potenciálom nadšenia a ľudskosti, bol po vojne z českých, prípadne európskych dejín napospol vytesnený. Dôvod? V rôznych dejinno-politických etapách 20. storočia skrátka nezapadal do štruktúry príbehov, ktoré väčšinou vyrastali z národného a politického podhubia. Rehabilitácie sa dočkal až relatívne nedávno, o to početnejšie jeho košaté životné skúsenosti, a nielen športové husárske kúsky reflektovali médiá všetkého druhu. V nasledujúcom texte sa teda zameriam najmä na jeho vzťah k športu, prírode, trampingu, teda všeobecne povedané outdooru.

Na úvod nemožno zabudnúť dátum 24. 3. 1913. Pred 110 rokmi sa na hrebeňoch Krkonôš odohrali legendárne preteky na 50 kilometrov, kde zahynul vtedy najlepší český lyžiar Bohumil Hanč a jeho obdivovateľ a krajan Václav Vrbata. Dnes už vieme, že treťou kľúčovou osobou v súčasnosti už takmer mýtickej udalosti je práve vtedy dvadsaťdeväťročný Rath, ktorý sa (na rozdiel od Vrbaty) pretekov aktívne zúčastnil. Ten polomŕtveho Hanča po predčasnom ukončení pretekov našiel, niesol zhruba 500 metrov na chrbte a potom privolal pomoc, tvorenú ďalšími už oddýchnutými spolupretekármi a organizátormi.

PRÍLIŠ NESKORO PRE HANČA AJ VRBATU

Bohužiaľ už bolo neskoro, Hanč bol po donesení na Labskú búdu polapený pomyselným svetlom na konci tunela. Tak sa pre zvyšných niekoľko generácií stal hrdinom popri Hančovi úplne oprávnene Václav Vrbata, ktorý mu krátko pred jeho kolapsom poskytol svoj kabát. Čoskoro sa mu pod náporom vetra a mrznúceho snehu ešte podlomili kolená, a zatiaľ čo si zubatá brúsila kosu, spadol naposledy do záveja… Odporúčam pozrieť aktuálny tematický film Posledné preteky . Preživší Emerich, generačný spolupútnik a osobný priateľ Bohumila bol „papierovo“ pražský Nemec, tak sa na sklonku Rakúsko-Uhorska a v mladej ČSR do hrdinského príbehu akosi nehodil…

SVALOVEC, VEGETARIÁN, MULTIšPORTOVEC, EURÓPAN

Čo sa týka športových aktivít Emericha Ratha, tak by bolo možno jednoduchšie vymenovať športové odvetvie a športy, ktorým sa nevenoval a v ktorých nevynikal. To platí ako pre športy zimné, tak letné, individuálne aj kolektívne, indoorové aj outdoorové. Isté je, že tie outdoorové prevažovali.

Z dnešného pohľadu je neuveriteľné, že sa niekto na vrcholovej úrovni venoval paralelne kanoistike, boxu, plávaniu, ľahkej i ťažkej atletike, rýchlochôdzi, maratónu, korčuľovaniu, lyžovaniu, hokeju, futbalu, ragby… Tiež od šestnástich rokov nejedol mäso (hovoril, že aj tak ho mali len v nedeľu a aj tak mu nechutilo) a v najlepšom období mal muskulatúru ako solídny kulturista. Navyše v mnohých prípadoch bol priekopníkom športových disciplín, napr. lyžovanie, hral futbal za najstarší český, respektíve nemecký klub DFC Prag atď. Samozrejme, doba bola iná, v drvivých začiatkoch to bolo viac o nadšení, tréningy boli všeobecne neprofesionálne, požiadavky na športovcov a výkony oproti dnešku nižšie atď.

Každopádne, v skratke hovorí za svoje úzky výber týchto konkrétnych výsledkov, ktoré vypovedajú aj o jeho kozmopolitnom prístupe k športu-životu: Od r. 1905 zvíťazil v desiatich pretekoch s vojenskou výstrojou (26 kg) na 30 a 50 km; 1908 a 1912 beží za Rakúsko na Olympijských hrách maratón; 1912 sa stáva majstrom Nemecka v boxe v ťažkej váhe; v r. 1924 išiel na kajaku po Seine do Paríža na olympijské hry a stal sa československým kajakovým šampiónom atď. Nie som obľúbencom lacnej paralely skutočných ľudí s fiktívnym Járom Cimrmanom, ale v prípade Emericha Ratha je to v rámci preháňania sakra na mieste.

ČESKÝ NEMEC, NEMECKÝ ČECH

Ako rodák z pražskej nemeckej rodiny od detstva, ktoré trávil v Broumove, počul a používal nemčinu aj češtinu a ako vnímavý chlapec čoskoro pochopil, že vymedzovanie sa na základe jazyka a národnej či kultúrnej identity nemá valného zmyslu. Tento prístup demonštroval nielen prístupom k športu, ale všeobecne.

V dospelosti ovládal okrem rodnej češtiny a nemčiny niekoľko ďalších svetových jazykov, čo využil počas svojej športovej kariéry, počas ktorej viedol korešpondenciu s množstvom svetových športovcov a funkcionárov. Takto by sme mohli pokračovať ešte dlho… Aby som tu neopakoval známe fakty, prípadne mrknite na toto video, kde sa dozviete ďalšie informácie a súvislosti týkajúce sa Rathových športových aktivít a úspechov i jeho osobného života a vnímania vlastnej identity.

Šedý Vlk

Najneskôr začiatkom 30. rokov sa Emerich Rath začal aktívne venovať trampingu a v Lukách pod Medníkem vybudoval ranč s veľkým športoviskom. Pobyt v prírode ho pochopiteľne napĺňal a zrejme aj kompenzoval s vekom ustupujúcu športovú výkonnosť, hoci Rath sa všemožných súťaží a zápasov zúčastňoval aj v pokročilom veku. Každopádne u vtedy prvej generácie českých a nemeckých trampov našiel útočisko aj Rath alias Šedý Vlk.

Jeden zápis zo starej trampskej kroniky vypovedá o mnohom: "V roku 1935 starý športovec Emerich Rath vskutku originálnym spôsobom priviezol do osady chatu, zhotovenú z dosiek a pobitú krajinami. Nechal ju pripevniť na automobilový podvozok a tak nasadol na cestu do Delaware. Denná tlač aj zvláštne plagáty oznamovali, že do trampskej osady príde pravý americký bar. Na túto udalosť sa prišlo pozrieť vyše 150 trampov a za niekoľko minúť  bol celý bar vypredaný. Predával sa čaj, mlieko, káva, saláma, chleba, cigarety atď. Výťažok bol venovaný chudobným…"

PosúVAŤ SVOJE SKÚSENOSTI ĎALEJ AJ V RÁMCI PODNIKANIA

Emerich Rath pôsobil už počas 1. svetovej vojny ako inštruktor lyžovania v Alpách (kde sa okrem iného venoval horolezectvu a jazde na boboch). Už predtým sa učil v pražskom železiarstve U Rotta, mal teda zmysel pre technické záležitosti a drobnú starostlivú manuálnu prácu. Ako skúsený športovec svoj dar umenia rozprávať a všeobecne technickú znalosť hardvéru spojil s podnikaním. Po vojne, v roku 1923 v rámci povestného pražského Rottovho železiarstva založil sekciu športových potrieb a o šesť rokov neskôr vlastnú spoločnosť Emerich Rath a spol., ktorá sídlila vo Veľtržnom paláci a v dielňach aj niektoré športové potreby vyrábala.

Keďže praktizoval takmer všetky športy, rozumel ich výzbroji a výbave, funkcii, výrobe atď., všetko bol schopný opraviť a servisovať, vysvetliť zákazníkom to, či ono teoreticky aj prakticky, de facto sa stal zakladateľom moderného prístupu k outdooru v ČSR. Spolu s tým nepochybne odovzdával zákazníkom aj ním uznávaný étos stojaci na princípoch fair play a vzájomnom rešpekte. V tom čase už v Prahe a väčších mestách boli špecializované obchody športových potrieb, ale žiadny z predajcov rozhodne nedosahoval Rathov rozhľad, čo je ruka v ruke späté s ponúkaným sortimentom, ktorý prostredníctvom kolegov a priateľov Rath dostával do ČSR. Paralelne s týmto predával sortiment pre trampov. Za protektorátu sa neprihlásil k ríšskemu občianstvu a deklaroval svoju českú identitu. Smelo sa domnievam, že tak urobil nie z nacionálnych dôvodov (českosť i nemeckosť prijímal vždy súčasne), ale predovšetkým z odporu voči Hitlerovmu režimu.

Svoj obchod prevádzkoval aj po vojne. Z dobových fotografií a letákov vieme, že základňa fungovala na ulici Příkopy 23, konkrétne v priechode z Příkopu na Ovocný trh, kde bol obchod už pred vojnou. Výklad podniku SPORT RATH, naplnený rozličným outdoorovým tovarom, zdobili nápisy Odborný závod pre každý šport, tiež Služba športu a junákovi. So snímkami z interiéru som sa bohužiaľ nikdy nestretol, ale nepochybne vo svojej dobe išlo opäť o nadštandardne zásobený obchod s prevažne zahraničným tovarom, pretože jeho majiteľ a prevádzkovateľ mal stále ako bývalý muž všetkých športov rozsiahlu sieť priateľov po celej Európe.

Treba podotknúť, že ešte v roku 1946 podstatnú časť sortimentu tvorila výstroj po wehrmachte, ktorý tu po vojne zostal. Na rube propagačnej pohľadnice z roku 1947 sa dočítame: Športové potreby od starého odborníka, ktorý Vám rád poradí. Športovci - junáci - trampovia, Váš dodávateľ ... Sledujte výklady: vždy niečo nové. Viem, čo mládež potrebuje, starám sa o dovoz hodnotného tovaru.

NEVESELÁ JESEŇ ŽIVOTA

Bohužiaľ existencia jeho rozvíjajúceho sa podniku, do ktorého sa zákazníci radi vracali, nemala dlhé trvanie. V hornej časti priechodu, nad výkladom Rathovej živnosti, visela ceduľa so šípkou smerujúcou ku vchodu, hlásajúca VPRAVO HĽAĎ! Hoci ceduľa nemala pravdepodobne žiadny politický podtext, toto heslo zaiste aspoň symbolicky dráždilo establishment, ktorý sa chopil moci vo februári 1948.

Nešlo však o heslo. Netrvalo dlho a Rathovi bola živnosť, rovnako ako všetkým ďalším, znárodnená. V tom čase boli tiež zakázaní skauti a junáci a na trampíkov sa pozeralo ako na prozápadné asociálne živly atď. Ako „bonus“ vyfasoval bezmála sedemdesiatročný chlapík ročný pobyt v štátnom nápravnom zariadení. Natvrdo. Za propagáciu západného štýlu života a amerikanizmus. No comment.

Ani rok kriminálu a smrť manželky Františky (s ktorou sa bral r. 1912) však húževnatého vegetariána nezlomila a päťdesiatymi rokmi sa pretĺkal, ako sa dalo. Penziu mal nulovú, režim ho za hranice nepustil, tak najprv žil z peňazí rozpredaného majetku zrušeného obchodu. Koncom 50. rokov si privyrábal rôznymi nekvalifikovanými prácami, okrem iného ako zametač alebo pomocná sila na Luční boudě.

Na čas bezdomovcom

Keď už sa na začiatku 60. rokov ozývali neduhy staroby, odobral sa bývať k bratrancovi do Broumova, s ktorým sa však po čase nepohodol. Tak počas troch alebo štyroch mesiacov praktizoval bezdomovský štýl života v broumovskom parčíku, zahŕňajúci napr. aj kúpanie sa v tamojšej fontáne. To sa zrejme príliš nepozdávalo úradom, preto bol umiestnený do domova dôchodcov v Stárkove. V prijímacom protokole stojí: Hotovosť: žiadna; Závet: nič nemá, odpadá; Osobné záľuby: chce športovať a pracovať. Viacmenej zabudnutý o štyri mesiace neskôr zomrel na infarkt v nemocnici v Broumove 21. 12. 1962. V roku 2004 dostal od olympijského Klubu Fair Play zvláštnu cenu in memoriam.

Každopádne Emerich Rath budúcim generáciám zanechal dôležitý mnohovrstevný odkaz spočívajúci v rešpekte k súperovi, vzájomnej solidarite a fair play, a to nielen v športe, ale aj k prírode a ľuďom. 

Vďaka, Šedý Vlk!