MATHIAS ZDARSKY – OUTDOOROVÝ VYNÁLEZCA Z KOŽICHOVÍC

Každý génius to má vo svojej dobe ťažké. Keď na prelome 80. a 90. rokov 19. storočia Mathias Zdarsky v kopcoch rakúskych Álp na lyžiach schádzal tamojšie vrcholy, susedia sa mu smiali. Dnes je tomuto rodákovi z moravských Kožichovíc pri Třebíči venované múzeum, má heslo v prestížnych encyklopédiách a o jeho živote a diele sa píšu diplomové práce. Je totiž svetovo uznávaným zakladateľom alpského lyžovania, prvým lyžiarskym metodikom a inštruktorom na svete. Tento celoživotný športovec, učiteľ, technik, umelec, intelektuál atď. bol tiež jedným z prvých lavínových odborníkov, ale predovšetkým vynálezcom a konštruktérom celého radu pozoruhodných outdoorových záležitostí. Asi najzásadnejšími z nich sú viazanie s pevnou pätou, ktoré podnietilo vznik nielen alpského lyžovania, ale tiež skialpinizmu a bivakovací vak známy ako žďárák.

Jednooký multitalent

Mathias Zdarsky sa narodil ako desiate dieťa do rodiny chudobného mlynárskeho pomocníka Johanna Zdarského a Jozefy rodenej Eigl, 25. februára 1856 v Kožichoviciach, ktoré boli v tom čase súčasťou Třebíča. Otec rok po jeho narodení zomrel, tak sa matka so siedmimi preživšími deťmi presťahovala do Třebíča. Od začiatku školskej dochádzky sa Mathias prejavoval ako výnimočné a všestranne nadané dieťa: výborne sa učil, maľoval a kreslil, mal dar presne popisovať veci a ako prirodzený pohybový talent bol výborný v gymnastike. Bol tiež vášnivým korčuliarom. Vzhľadom na to, že žiaci mali zakázané chodiť korčuľovať v dobe školy, Mathias mal svoje korčule vždy schované pod mostom, aby využil prestávky.

Tento fakt ukazuje, že už v detstve bol odhodlanou osobnosťou. V jedenástich rokoch počas detskej hry odpália jeho starší rovesníci rozbušku. Mathias utrpí úraz hlavy a následne prestane vidieť na ľavé oko. Možno ho práve to nakoplo k tomu, aby pre svoj hendikep nefňukal a snažil sa ešte viac ako ostatní. Športuje, po maturite v Jihlave študuje učiteľstvo v Brne, potom maliarstvo a sochárstvo vo Viedni a potom polytechniku v Zürichu, cestuje a tvorí famózne kresby a sochy. Vo všetkých odboroch samozrejme exceluje. Presuňme sa však do konca 80. rokov, kedy kupuje statok v rakúskych Alpách.

Vynálezcovo zázemIE v LilienfeldE

V kristových rokoch, 11. 5. 1889, kupuje Zdarský horský statok Habernreith s 50 hektármi pozemkov v obci Marktl v katastrálnom území Lilienfeldu. Statok a jeho okolie mu poskytuje dostatočné zázemie pre športové, umelecké, objavné aj iné aktivity. Rok predtým sa zoznámil so správou o grónskej expedícii Fridtjofa Nansena, ktorá v rámci svojho pionierskeho počinu použila lyže. Zdarsky si „diablove doštičky“ vzápätí objednáva z Nórska. Nebol však príliš spokojný s ich dĺžkou a s primitívnym viazaním na kožený opasok. Lyže boli príliš dlhé a vo viazaní sa päta neustále pohybovala zo strany na stranu, čo v rámci pohybu v nížinách nevadí, ale ak chcete zmysluplne schádzať z prudkého svahu, príliš nepochodíte.

Začal teda experimentovať. Skrátil lyže, odstránil žliabok a neustále zdokonaľoval viazanie k obrazu svojmu tak, aby v ňom topánka pevne držala aj pri vertikálnych zjazdoch. Po niekoľkých sezónach si zaznamenal do denníka, že pravidelne chodil do hôr, viazanie zdokonaľoval a približne po troch rokoch „…som sa ako lyžiar úplne prispôsobil svojmu strmému okoliu. Moje viazanie, snáď viac ako dvesté, bolo spoľahlivé a moja hrdosť cvičenca nebola zraňovaná žiadnymi pádmi.“ 

Je potrebné poznamenať, že pri tzv. lilienfeldskom viazaní, ktorého prvý prototyp s pevnou pätou Zdarsky zostrojil už v roku 1890 a po neustálom zdokonaľovaní nechal v roku 1896 patentovať, päta topánky držala pevne, ale päta viazania nebola kompaktná s lyžou. Predstavme si to asi tak, ako keď na skialpoch schádzame svah s vypnutou pätou na polohu flat. Táto konštrukcia na druhej strane umožňovala pohodlný pohyb po rovine a tiež stúpanie cik cak do kopca. Stúpacie pásy Mathias nepoužíval, takže to hore musela byť pekelná drina, navyše iba s jednou palicou. Náš vševed sa však zameriaval najmä na zjazd. Jeho novum čoskoro poslúžilo ako prototyp moderného viazania na zjazd, ktoré už má pätu spojenú ako s topánkou, tak s lyžou.

Metodik, propagátor a inŠtruktor

V počiatkoch lyžovania všetci lyžiari používali jednu dlhú palicu, ktorá im pri jazde z mierneho svahu umožňovala vytvárať oblúky a preskúmavať povahu povrchu. V prudších pasážach sa jazdilo metódou Schuss-Bum: lyžiar sa rozbehol priamo z kopca a keď vycítil, že už to neustojí, otočil sa bokom proti svahu, spadol, po chvíli sa zdvihol a pokračoval rovnakým spôsobom ďalej. Mathias však s týmto štýlom nesúhlasil, preto vymyslel vlastnú metodiku. Zjednodušene povedané bolo jej základom „plávanie do oblúka“ v zákrutách s pomocou palice, ktorá tiež zaisťovala stabilitu. To umožnilo zísť aj prudký terén bez pádu. Metódu veľmi skoro spísal, opatril štyridsiatimi fotografiami a vydal. Ide o prvú lyžiarsku metodiku na svete. Prvýkrát vyšla roku 1897 a do roku 1925 sa dočkala sedemnástich vydaní, teda bez preháňania išlo o bestseller.

Ukážky z vydania Zdarskeho legendárnej metodickej učebnice

Ďalšie majstrovo svetové prvenstvo spočíva v inštruktorskom remesle. Koncom 19. storočia pre tento krásny šport nadchol mnoho mužov, žien i detí, najmä z Viedne. Odtiaľto sa svojho času vypravovali aj špeciálne vlaky plné lyžiarov a lyžiarok rovnako ako aj z iných častí Rakúska a okolitých krajín. Neskôr bol Zdarsky aj oficiálnym lyžiarskym inštruktorom armády. Údajne naučil lyžovať do roku 1916 20 000 duší nielen v rôznych častiach Álp, ale aj v Karpatoch a Beskydách. Tiež založil Lilienfeldský lyžiarsky spolok (1898) a o dva roky neskôr Medzinárodný alpský lyžiarsky spolok.

Organizátor a rekordman

Aby tých prvenstiev nebolo málo, tak tento chlapík, ktorý podľa svojich zápiskov už v roku 1896 prekonal na lyžiach rýchlosť 100 kilometrov za hodinu a počas jazdy bol schopný točiť saltá, usporiadal preteky v zjazde v roku 1901. Prvé slalomové preteky na svete sa konali 19. 3. 1905 v okolí jeho bydliska; štart bol na kopci Muckenkogel, kam všetci počas asi dvoch a pol hodín došli a pred štartom si oddýchli. Neupravená trať merala bezmála dva kilometre, mala polkilometrové prevýšenie a pretekov sa zúčastnilo 24 mužov a jedna žena. Bez pádu to nedal nikto. Netreba zdôrazňovať, že autorom trate s viac ako 100 bránkami a samotných pravidiel pretekov bol práve Zdarsky. Vo svojej dobe bol pochopiteľne považovaný za najlepšieho lyžiara na svete. 

Bivakovací vak, lavíny a húževnatý „starec“ 

Mathias si veľmi dobre uvedomoval, že pohyb v horách so sebou nesie možné riziká. Ako už vieme, tento chlapík ku všetkému pristupoval komplexne a zodpovedne, a tak niet divu, že myslel aj na bezpečie svoje aj ostatných. Jedným z jeho vynálezov je núdzový bivakovací vak, v pôvodnej podobe akýsi nízky stan pre niekoľko ľudí, ktorí v ňom sedeli.

Tiež si veľmi skoro všimol pohyb lavín, ktoré začal celoživotne študovať. Vtedy neboli metodické príručky, ani pípaky alebo lavínové batohy, a tak Zdarsky venoval lavínovej problematike hneď dve publikácie. Krátko po svojich šesťdesiatych narodeninách 28. februára 1916 pôsobil v Korutánsku ako inštruktor armády a v rámci záchrannej akcie maďarských honvédov sa dostal do veľmi nebezpečnej lavíny. Tú viac-menej záhadne prežil s 80 zlomeninami po celom tele. Podľa svojich neskorších zápiskov si počas pádu lavíny prial, aby sa hlavou udrel o kameň a to peklo skončilo. 

Dva roky bol v starostlivosti lekárov, ktorí mu nedávali ani 1% šancu na to, že sa niekedy postaví na lyže. Krutý Zdarsky si však skonštruoval posilňovací stroj, usilovne cvičil a po roku a pol skákal saltá do predtým vlastnoručne postaveného bazéna a až do roku 1939 bol aktívny vo svojich činnostiach. Je potrebné poznamenať, že bol vždy tvrdým propagátorom absolútnej abstinencie a odsudzoval tiež tabakizmus. Tomuto trpezlivému vizionárovi, ktorý sa nikdy nevzdal, čo si už v detstve predsavzal, bol vymeraný čas 84 rokov.

Mathias Zdarsky, ALebo Matěj Žďárský?!

V závere si neodpustím poznámku, že najmä v posledných rokoch proklamované Zdarského češstva je bohužiaľ mýtus. Zdarsky nesporne v detstve a dospievaní češtinu v oblasti Jihlavska (ktoré však bolo nemecky hovoriacim jazykovým ostrovom v rámci českého priestoru Rakúska, resp. Rakúsko-Uhorska, nota bene na území Moravy) používal, zrejme aj v detstve v škole. Napriek tomu sa s češstvom nikdy príliš neidentifikoval. Na jihlavskom reálnom gymnáziu (Obergymnasium Iglau), kde v roku 1874 maturoval, výučba prebiehala v nemčine, na učiteľskom ústave (Lehrerbildungsanstalt Brünn) v Brne, kde potom štyri roky študoval, rovnako tak.

V roku 1878 jeho kroky smerovali do Viedne a následne bližšie k rakúskym Alpám. Počas štúdia ešte stihol cestovať v rámci Švajčiarska, Nemecka, Talianska, Bosny a roku 1888 aj severnej Afriky. Hoci jeho starší predkovia nesporne pochádzali z českého prostredia a minimálne v jednom dokumente z obdobia, kedy býval v Třebíči (tj do jeho 14 rokov), je zapísaný ako Matěj Žďárský, toto meno v dospelosti nepoužíval, o čom svedčí aj chybný spätný posmrtný preklad Mathias na Matyáš. Matyáši mu teda pravdepodobne nikto nikdy v živote nehovoril, možno české deti v Třebíči Matěji... 

Buď, ako buď, všetky svoje publikácie a denníky viedol v nemčine a všetka jeho priekopnícka činnosť spojená s lyžovaním, inštruktorstvom, lavínovou problematikou atď. je spätá s rakúskymi Alpami, kde trávil prakticky všetok čas od 1889. Vo svojom plodnom živote ani nemal čas na založenie rodiny, nieto sa zaoberať takými malichernosťami, ako je národnostná identita. Možno aj z toho dôvodu po ňom nie je pomenovaná hora v Alpách či na Vysočine, ale v Antarktíde. Týmto sa ospravedlňujem českým ski-vlastencom, ale faktom je, že tento nemecky hovoriaci Rakúšan, rodák z moravských Kožichovíc, teda z územia dnešnej Českej republiky, sa sústredil prevažne na lyže a hory. A to je dobre.