Za hrdými Kurdmi do Iraku

Možno vás prekvapí, aký rôznorodý Irak je. Nie je to iba púšť a rozstrieľané budovy, ako si to asi predstavujeme podľa správ v médiách. Je veľmi rôznorodý či už z hľadiska etniky, tak aj náboženstva. Severný Irak obývajú z veľkej časti Kurdi, hrdý a silne tradičný národ, ktorý kladie veľký dôraz na pohostinnosť. Kurdi majú v tejto časti Iraku svoju autonómnu vládu s hlavným mestom Erbíl. Dá sa teda do istej miery povedať, že iracký Kurdistan je úplne iná krajina ako samotný arabský Irak. 

A práve iracký Kurdistan ma už naozaj dlhú dobu lákal. Na svete už bohužiaľ nie je toľko miest, ktoré by boli nepoškvrnené turizmom a zároveň si zachovávali vysokú bezpečnosť. Táto časť Iraku to pri dodržaní istých pravidiel spĺňa. Krajina plná krásnych hôr, dobrého jedla, ale hlavne srdečných a hrdých ľudí rozhodne stojí za návštevu.

AutostopOm na hranice

Prilietam na malé turecké letisko Sirnak Serafetti v juhovýchodnej časti Turecka, čo by kameňom dohodil od miesta, kde sa stretávajú hranice troch krajín – Turecka, Sýrie a Iraku. Ideálne miesto na začatie tripu! Letisko sa navyše nachádza priamo pri rýchlostnej ceste mimo mesta, a tak okolo 15:30 vyliezam z vydýchaného priestoru letiska, o 15:35 zdvíham svoj palec na prvé prechádzajúce auto, 15:40 sadám a uháňam smerom k najbližšiemu mestu. O 15:55 si dávam so skupinou troch miestnych mladíkov chladenú colu, zatiaľ čo si spoločne prechádzame turecké mesto Cizre. Človek sa nestačil ani rozhliadať a už je naplno vtiahnutý do dobrodružného kolotoča plného nových ľudí a ich nezmernej pohostinnosti. 

Na hranicIAch je fajn bYŤ obOZRETNÝ

Po občerstvení prichádzam na hranice. Voľnou chôdzou predbieham rad stojacich áut čakajúcich na hraničnú kontrolu. Môj voľný postup je však náhle zastavený colníkmi, ktorí trvajú na tom, aby som nastúpil do jedného z autobusov a nechal sa cez colný priestor previesť. Na prechádzajúceho turistu tu veľmi pripravení nie sú. V autobuse si ku mne odniekiaľ zozadu prisadne usmievavý chlapík. Predstavuje sa ako Zaid. Na dlhú debatu však nie je čas, pretože autobus prejde približne 200 metrov a sme na colnej kontrole.

Aké je moje prekvapenie, keď dôležito vyzerajúci colník navýši cenu víza o 25 dolárov.
„Za čo je tých 25 dolárov?“ pýtam sa.
„No predsa za zvezenie autobusom,“ odpovedá s úplne vážnou tvárou.
Tú ale neudržím vážnu ja a vyprsknem smiechom. 25 dolárov za dvestometrové zvezenie je cena blížiaca sa cene letu do vesmíru. Nedám sa a po krátkych dohadoch platím iba za vízum. Hranice sú holt hranice a človek musí byť neustále na pozore.

V mIEstnEJ televízii, hneĎ dvakrát

Náladu mi zlepšuje chlapík z autobusu, ktorý ma následne pozýva k sebe domov na večeru. Spoločne sa dopravíme do prvého väčšieho mesta na irackej strane územia, historického Zakha. Mesto je známe svojím mostom Delal, ktorý je považovaný za jeden z najstarších kamenných mostov na Blízkom východe. 

A aká by to bola návšteva mesta, keby som sa na tento krásny most nešiel s mojím hostiteľom pozrieť? Po výbornej kurdskej večeri zahrňujúcej čerstvú zeleninu, jogurt, nejaké dobré omáčky s mäsom a tradičný chlieb vyrážame do večerného centra. Prejdeme živými uličkami, až dôjdeme na veľké priestranstvo pri rieke. Je piatok, celkom to tu žije. Most samotný je naozaj impozantný, so siedmimi oblúkmi. Kochám sa pohľadom naň a ani si spočiatku nevšimnem mužov, ktorí k nám pristúpia. Zaujato sa začnú baviť so Zaidom a následne všetci pristúpia ku mne.

„Toto je Ibrahim, reportér miestnej televízie. Praje si s tebou natočiť rozhovor,“ oznamuje mi následne hostiteľ a nedbajúc na môj šokovaný výraz mi do ruky strčí mikrofón. Než sa nadejem, chodím za sprievodu kameramana a reportéra Ibrahima po celom nábreží okolo mosta Delal a na oko predstieram, ako si všetko prezerám a obdivujem.

„Vyfoť sa, akože piješ túto kávu,“ stavia ma reportér pred objektív kamery a dáva mi do ruky papierový kelímok instantnej kávy. „Teraz predstieraj, že sa pozeráš do diaľky a neveriacky krútiš hlavou. Teraz choď pozdĺž mosta. Nie, nie, nie! Musíš ísť pomalšie, kameraman na teba urobí záber z detailu. Teraz sa odfoť s týmto chlapcom.“ Celý cirkus bol najprv možno zábavný, ale po hodine ma už začal celkom zmáhať. Trochu otrávene odpoviem ešte na niekoľko otázok a využijem situáciu, kedy si reportér začne všímať Zaida. Ten začne naozaj farbisto popisovať historku o tom, ako ma na hraniciach pozval k sebe domov. Jeho líčenie pripomína vskutku významný hrdinský epos, a tak využijem to, že na mňa nie je kladená taká pozornosť a nenápadne urobím od skupiny pár krokov. Nastal čas zmiznúť. Cestu mi ale skríži nejaký ďalší chlapík.

„Volám sa Ahmed a som reportér miestnej televízie. Rád by som s vami natočil krátky rozhovor.“ Pri moste Delal sa toho večera zišli snáď všetci reportéri sídliaci v Zakhu, turista s batohom tu je pre nich skutočnou senzáciou.

Hrdého Kurda niČ nezastaví

Ďalší deň mám v pláne pokračovať autostopom severnou cestou cez Batifu ďalej na Amedi. Zastavuje mi Obeid. Asi štyridsaťročný chlapík s ťažkosťami vylezie z auta a krívajúc mi ide otvoriť zadný kufor, aby som si do neho mohol pohodlne položiť batoh. Na moju otázku, či je v poriadku, odpovie jednoducho: „Včera som spadol z rebríka a asi mám zlomenú nohu, akurát idem do nemocnice.“ „To by si ale nemal chodiť,“ odpovedám mu. „Nezdržuj sa so mnou, ja si zastavím iné auto.“ Obeid ale skoro dotknuto prudko zakrúti hlavou: „Ja som Kurd! Žiadna zlomená noha ma nebude obmedzovať!“ 

Následne začne pajdať do neďalekého obchodu, aby ma obdaroval chladenou limonádou. V diaľke trúbi auto, Obeid zastavil na ceste dosť nešikovne. Keď sa vráti, nastúpime do auta a pokračujeme v rozhovore. Môj nový priateľ však tentoraz zvážnie. Cestu, kadiaľ chcem ísť, mi neodporúča. Nie je tam bezpečne. Sám má v oblasti chatu a kedykoľvek tam ide, vyťahuje si zo zadného kufra kalašnikov. Ten bohužiaľ vo svojom batohu nemám, a tak sa rozhodnem držať sa jeho rady a svoju cestu si natiahnem cez južne ležiaci Duhok. Tiež mi rozpráva o hrôzach vojny, ktoré tu miestni ľudia zažili. Vojna s Husajnom a následne s Islamským štátom v nich zanechala naozaj hlboké rany, z ktorých sa, ako dúfajú, postupne spamätávajú. 

KEĎ Turci bombardujÚ, hory sA zaTVÁRAJÚ

Krajina sa cestou pomaly mení. Za sprievodu vodičov, ktorí mi zastavili, prechádzam krásnymi horami a okolo zaujímavého mestečka Amedi, ktoré je vystavané na charizmatickej horskej plošine, prichádzam do Delaruku. Tu sa nachádza tiesňava Gali Sherana. Krásna príroda plná vodopádov a lagún. Po náročnom stopovaní je načase si užiť trochu nejakej tej turistiky či nocovania v hamaku Ticket To The Moon mimo civilizácie. Ráznym krokom si to teda zamierim preč od cesty. 

Môj plán sa však razom rozplýva ako para nad hrncom. Zastavuje ma jeden miestny chlapík a hovorí, že do hôr dnes ísť nemôžem. Bombardujú ich Turci, ktorí chcú vyhnať separatistov ukrývajúcich sa v horách. Neveriacky pozdvihnem hlavu k modrému nebu, aby som mu ukázal, že sa určite pletie, a uvidím dvojicu drobných prúdových lietadiel, ako nalietavajú na hory. V ďalšej chvíli sa ozve dunivá rana a z neďalekých kopcov vytryskne čierny dym so zeminou. Ok, už verím! Nezostáva mi nič iné, než sa rozlúčiť s prírodou a so zdvihnutým palcom sa vrátiť na prašnú cestu a pokračovať v ceste.

PohĽAd na nAjvyššIU hory IrAku od IránskYch hranÍc

Prichádzam do Haji Omaranu, malého mestečka priamo na hraniciach s Iránom, ktoré je obklopené krásnymi horami. Okrem iného aj tými najvyššími v celom Iraku. Vrcholy Cheekha Dar a Halgurd sa pomyselne preťahujú o prvenstvo. Pred niekoľkými rokmi bolo privilégium najvyššej hory pridelené práve prvému spomínanému kopcu, ktorý je údajne o pár metrov vyšší. Každopádne oba kopce dosahujú výšku cez 3600 metrov a pohľad na ne je naozaj krásny.

Na oba velikány možno vystúpiť. Napriek tomu, že výstup nie je príliš technicky náročný, je vhodné vypraviť sa nahor so sprievodcom. Tunajšie pohorie Zagros je totiž silne zamínované. Keďže sa oblasť nachádza blízko sporného územia s Iránom, môže mať aj obmedzený prístup. Je preto dôležité sledovať miestnu situáciu a splniť všetky podmienky stanovené správou krajiny. To môže byť niekedy trochu zdĺhavé a nepríjemné. Ja som v Kurdistane tentoraz skôr kvôli ľuďom a miestnej kultúre, a tak sa namiesto púte do hôr dávam do reči s Omarom, miestnym pekárom, ktorý nielen že mi dá ochutnať tradičný ručne pečený chlieb, ale zároveň mi porozpráva niečo o svojom živote. 

Erbíl, hlavnÉ mEsto IrAckÉho Kurdistánu

Ďalší deň schádzam z hôr a cez veľké mesto Sulejmánia a Kirkúk mierim tak trochu okľukou na Erbíl. Pôvodne som mal v pláne pokúsiť sa dostať aj do Mosula, kde sa pred niekoľkými rokmi odohrali naozaj tvrdé boje s príslušníkmi Islamského štátu, ale colníci na hraničnej kontrole medzi kurdským a arabským Irakom boli proti. Moje vízum bohužiaľ platilo iba na kurdské územie, a hoci podľa slov miestnych je možné naň občas do Mosula prejsť, ja som také šťastie nemal a užil som si viac ako hodinu výsluchu, kam, že to vlastne idem. 

Do Erbílu, hlavného mesta kurdskej oblasti tak prichádzam pomerne neskoro za tmy. Nocľah nájdem u milej sýrskej rodiny. Dnes je významný večer, predvečer konca ramadánu. Mesiaca, kedy moslimovia dodržiavajú od úsvitu do západu pôst. Problém je, že po západe slnka hodujú a spoločne rokujú do skorých ranných hodín. Následne idú na chvíľočku spať a často ešte pred úsvitom vstávajú. Prakticky tak nespia, čo ma začalo veľmi skoro zmáhať. 

S opuchnutými očami sa teda pri večernej hostine rozprávam o zajtrajšom dni s Hassanom, asi dvadsaťročným mladým mužom, ktorý sa ma v rodine ujal. „Zajtrajšok je pre nás veľký deň. Je to niečo ako pre kresťanov Vianoce,“ hovorí mi. Pýtam sa, ako taký deň trávia. Predstavujem si nejaké výrazné oslavy. To mi potvrdzuje aj Hassan. „Áno, je to veľký deň s veľkou oslavou,“ prikyvuje. „Ráno vstaneme a po modlitbe ideme na návštevu za našimi priateľmi.“ „Aha, a potom?“ „No, potom nič,“ pokrčí ramenami Hassan. „Potom ideme spať, pretože sme unavení.“ No, nedivím sa, po mesiaci nespania. Aj také jednoduché ale môžu byť veľké moslimské oslavy. 

Druhý deň prechádzam prázdnym Erbílom. Všetci sú skutočne niekde na návšteve alebo v miestnych mešitách, kde prebiehajú bohoslužby. Väčšina obchodov je zatvorená a celé mesto začína žiť hlavne až večer. Ja idem po vzore Hassana čoskoro spať, aby som nabral sily na ďalšiu cestu. Irak je totiž krajina, ktorá každý deň prinesie nejaké nové dobrodružstvo. dobrodružství. 

Čo sOm na cestE použil

Obrazne by sa dalo povedať, že by mi na ceste stačilo jedno tričko a jedny kraťasy. Všetko ostatné mi zabezpečili miestni ľudia, ktorí boli naozaj neobyčajne pohostinní, až to bolo niekedy skutočne náročné. Nadšenec z HUDYšportu si ale na každú cestu musí zobrať zopár hračiek z obchodu!

Tradične vyrážam s nejakým tričkom Icebreaker, ktoré mi je na cestách vždy dobrým a nesmradľavým parťákom. Rád tiež beriem kraťasy od Mammuta Runbold Shorts, ľahké a priedušné nohavice poskytujúce dobrú voľnosť pohybu. Na tento typ cesty by som určite odporučil aj nejaké priedušné odopínačky, ja beriem opäť Mammuta Runbold Zip Off Pants. Zabudnúť nesmiem ani na klobúk proti slnku, nejaký nákrčník Buff alebo slnečné okuliare Julbo. 
 

Ako obutie som zvolil ľahké sandále Teva Winsted. Ľahučké sandále, ktoré sa na moje účely parádne osvedčili. Nepredpokladal som, že na tejto ceste budem podnikať nejakú náročnú turistiku, nemal som teda potrebu so sebou brať „turistickejšiu“ obuv, prioritou výberu bola hlavne pohodlnosť a váha, čo je najväčší benefit sandálov. Ako bonus sa ukázalo, že sandále celkom vydržia aj pri chôdzi po asfaltovom teréne, ktorý rád žerie podrážky všetkých topánok. Tevy si s týmto neduhom ale veľmi obstojne poradili, pri autostope som nejaký ten asfaltový kilometer nachodil. 

Pre spacie kombo som zvolil páperový spacák od Millet Light Down 10 a penovú karimatku Z-lite od Therm A Restu. Nájsť si v Iraku nejaké miesto na spanie vonku bolo dosť náročné, a tak som túto výbavu práve dvakrát nevyužil, o to viac som ocenil skladnosť a ľahkosť spacieho setu. Väčšinu nocí, či už som chcel alebo nie, som trávil na návšteve u miestnych. To bolo samozrejme veľkým zážitkom, ale zároveň aj sociálne veľmi náročným počinom. Preto by som si nabudúce pribalil aj tienidlo na oči alebo štuple do uší. Keďže som na mieste nechcel riešiť nákup plynovej kartuše, rozhodol som sa pre využitie benzínového variča od Sota Stormbreaker a vodu som filtroval pomocou osvedčeného Ultrapressu, ktorý som už predtým testoval.

To všetko som zabalil do Millet ruksaku Prolighter 38+10, ktorý bol na môj majetok celkom veľký, ale aspoň mi zostalo dostatok miesta na darčeky od miestnych, ktorí mi neustále niečím robili radosť.  

Či už je iracký Kurdistan sebazložitejším regiónom, rozhodne stojí za návštevu. Je to domov hrdých Kurdov, ktorí naozaj radi pohostia každého návštevníka svojej jedinečnej krajiny. Pre bezpečnosť je samozrejmé nevyhnutné počúvať miestnych, ktorí vedia najlepšie, aká panuje v oblasti momentálnej situácie, a riadiť si pravidlami, ktoré tu sú. Či už vyrazíte za poznaním miestnych ľudí alebo za miestnou divokou prírodou, cesta sem vám prinesie naozaj nevšedný zážitok, na ktorý budete ešte dlho spomínať!