So spacákom Grüezi bag do Pamíru

Koncom leta tohto roku sme spoločne s kamarátom Vojtom navštívili južnú časť stredoázijského pohoria Pamír v Tadžikistane, prezývaného Strecha sveta. Pôvodný plán, cielený na sedemtisícové štíty nachádzajúce sa na protiľahlom brehu rieky Pjandž, ktoré sú už súčasťou pohoria Hindúkuš a spadajú pod územie severovýchodného Afganistanu, nevyšiel. Dôvod? Uzavretá hranica, vlajky Talibanu na druhom brehu atď. Netreba rozvádzať, radšej hor sa do hôr, v ústrety šesťtisícovkám Šachdarského chrbta! 

Podrobnejšie info, ako sa najschodnejšie dostať do juhovýchodného Pamíru nájdete tu. Náš vopred pripravený plán B vyžadoval cestu z centra tadžického Pamíru Chorogu ďalej pozdĺž rieky Pjandž, až do poslednej dediny v oblasti Váchánu, do Langaru, ktorá trvala džípom okolo siedmich hodín. Po krátkom relaxe v miestnom hosteli sme v priebehu dopoludnia nasledovali cestičku zahryzajúcu sa do kopca nad obcou, minuli dlhoročné petroglyfy dokladajúce minimálne tisícročné osídlenie oblasti a pozdĺž zavlažovacieho kanála pokračovali v rámci kilometrového prevýšenia až na pastvinu pod štít Engelse (6 510 m), ktorá zároveň predstavuje ideálnu platformu pre base camp. Poskytuje aj ideálne zázemie pre aklimatizáciu a prítomní pastieri, ktorí tu vo výške 4 000 m žijú cez leto, vám radi poskytnú mlieko a s ním súvisiace produkty.

Počasie však bolo naozaj biedne. Všade hmla a vlhko a podľa predpovede sa to nemalo lepšiť nasledujúcich päť dní. Po konzultácii s pastiermi sme to pre dnešok otočili a so západom slnka užívali teplú večeru v hosteli, kde sme vegetili nasledujúce tri dni. Predpoveď bohužiaľ neklamala, ale na štvrtý deň sme vyrazili do BC, postavili stan a tam sa váľali a aspoň tak nejako aklimatizovali ďalšie tri dni, pretože sa vytrvalý dážď vo finále premenil na snehové vločky. Pastieri medzitým odišli (o tri štyri týždne skôr ako obvykle), pretože najmä ovciam a kozám hrozila smrť z podchladenia. Nás hriali vo večne zavlhnutom stane výborné spacáky. Vojtov kvalitný páperák izoloval výborne, no bol permanentne po prepršanej noci mierne zavlhnutý, ale môj od Grüezi bag vďaka svojej unikátnej technológii Down Hybrid vlhkosťou netrpel. Fakt to funguje! 

Keď sa konečne vyčasilo a rozplynutejšie mraky odhalili čerstvo snehobiele horizonty, zabalili sme všetko potrebné pre výstup na takmer nelezený štít TbGU (6 142m), ktorý vo svojich záverečných častiach ponúka aj horolezecké vyžitie, ale cesta k nemu sa tiahne… Kamene, suť, hrebienok a od cca 4 800m čím ďalej tým viac snehu. Keď už bolo zrejmé, že slniečko tu končí svoju šichtu a chystá sa oblažiť svojou prítomnosťou austrálskych živáčikov a vegetáciu, vo výške cca 5 100 m vyťahujeme žďáráky, spacáky, varič a po nastúpaných metroch zaslúžene odpočívame. Noc pokojná, s ohľadom na polohu a čas štandardne trošku mrazivá. Nad ránom mohlo byť max. -15 a Dedo Mráz nám svojou kultovou barlou Mrazilkou zanechal na ždárákoch pozdrav, ktorý slnko nastupujúce na rannú smenu, premenilo na kvapky spôsobujúce zvlhnutie spacáku. To, ako je známe, hybridný spacák Biopod Down nijako neohrozí. 

Po raňajkách pokračujeme ďalej, ale po nastúpaní výškového polkilometra nás borenie sa v čerstvom snehu prestáva napĺňať a začína čoraz viac vysiľovať po všetkých stránkach. Na dosiahnutie vrcholu a bezpečného zostupu by bol potrebný ďalší bivak, skôr dva, tak sa rozhodneme aklimatizáciu považovať za dostatočnú a otočiť to späť. Po ceste do BC využijeme horské jazierko k fyzickej aj duchovnej očiste.

Pastieri a ich stáda už sú bohužiaľ preč, ale záver údolia pod Engelsom s meandrujúcou ľadovcovou riečkou pôsobí až mysticky. Avšak útok na stredobod lokality - štít Engelse - vyžaduje dôkladnejšie lezecké skúsenosti a zručnosti ako tie, ktorými naše lanové družstvo disponuje. Na dostupný šesťtisícový „choďák“ Štít Moskovskej pravdy sa nám nechce jednak z „ideologických“ dôvodov, ale predovšetkým sa rozhodneme šetriť sily na vedľajšie údolie nad dedinou Vrang, odkiaľ v nasledujúcich dňoch vyrazíme pod štíty Tadžikistan (6 565m) a LGU (6 222m).

Zostúpime teda opäť do Langaru, vyzdvihneme veci z hostela a presunom 30 km juhozápadne, smer Chorog, do spomínanej dediny Vrang, kde už máme z minulých rokov určité zázemie v podobe priateľov, najmä miestneho znalca a horského sprievodcu Zarbaliho Zevarova, ktorý rád pomôže a za symbolický zmysluplný obnos poskytne ubytovanie, stravu a rady všetkým pútnikom, dobrodruhom a horolezcom.

U Zarbaliho dva dni vydýchneme a keďže sa počasie ustálilo, s jeho pomocou zorganizujeme nosiče a ďalšie ráno zo susednej dediny Nižgar vyrážame, tentoraz aj so skialpovými lyžami. Zhruba v polovici cesty oslík nesúci cca 40 kg odmieta spolupracovať, tak mladý srdnatý Pamírec Ruslan v pokoji preberá jeho rolu a batožinu dopraví až do BC nachádzajúceho sa vo výške cca 4 700 m. 

Po ceste sme sa rozhodli, že pozornosť presunieme k nižšej a o niečo bližšej šesťtisícovke LGU, nakoľko pôvodne plánovaný štít Tadžikistan (opäť takmer nenavštevovaný a fotky a informácie o ňom sú prakticky nedostupné) nie je z dôvodu náročného terénu možné zlyžovať, ako sme sa pôvodne chystali. Obe hory bohužiaľ nestíhame, tak aspoň všetko poriadne zmapujeme pre budúce horolezecké akcie.  

Časť našej výbavy a proviantu necháme v BC, pričom batoh aj vak prikryjeme mnohými ťažkými placákmi a vyrážame smer LGU. Obligátne suťovisko, neskôr túžobne očakávané snehové pole, na ktorom postavíme postupový tábor. Na naše sklamanie zisťujeme, že so zjazdom kopca to bude komplikovanejšie: nie že by nebol technicky možný, ale všetko by sa nám o dva, skôr tri dni pretiahlo, pretože by sme museli po zjazde a zostupe obísť hrebienok, aby sme sa dostali späť do postupového tábora pre veci.

Vzhľadom na to, že prvozjazd LGU pred dvoma rokmi vykonali členovia medzinárodnej európskej výpravy, ako nám povedal Ruslan, rozhodneme sa pre vrchol bez lyží. Ale ďalší deň pár skialpových otočiek na úpätí tejto sympatickej hory prebehne. Našťastie sú moje lyže s vynikajúcimi jazdnými vlastnosťami Fischer Transalp Carbon 82 ľahké, takže ma ich transport prakticky o žiadne sily nepripravil.   

Druhý postupový tábor budujeme na začiatku hrebienka vedúceho k vrcholu. Pôvodná myšlienka postupovať po hrebienku je zavrhnutá, pretože skala je natoľko rozchrastaná a nestabilná, že by bolo čírym bláznovstvom sa do toho púšťať. 

Volíme teda variant traverz, počas ktorého je pochopiteľne nutné dbať na zvýšenú opatrnosť a zohľadniť občasné zosuvy kameňov z hrebienka. Traverzovanie prebehne úspešne, nasleduje asi stovka výškových metrov so sklonom okolo 50 stupňov. Cepíny a mačky v ľade a firne držia skvele, netreba vŕtať skrutky a vyťahovať lano ani pri spiatočnej ceste. Po tejto pasáži som mierne zadýchaný, tak sa vedenia ujíma Vojta, ktorý ani nie za hodinku stojí na vrchole tejto krásnej štvrtej najvyššej hory južného Pamíru.

Kocháme sa nádhernými panorámami, počasie nám praje, takže zážitok je maximálne pozitívny. V recenzii na bundu Ladak som písal, že by som ju odporučil aj na výpad v rámci šesťtisícoviek. Tu je dôkaz namiesto sľubov. Páperka od Sira Josepha sa osvedčila ako úplne ideálna do podmienok tohto typu výpravy. V základnom aj postupových táboroch zahreje, pri pohybe vo vyšších a exponovanejších polohách nebráni v manévroch s cepínmi a keď na vrchole fúka, poskytuje vynikajúcu izoláciu a štít. 

Dole to už išlo ako po masle. Pravda, záverečné stovky metrov pred táborom sme sa už tešili, až zo seba zložíme všetku výzbroj a výstroj, zaľahneme do spoľahlivých spacákov, ktoré sú kamoši s mínusovými teplotami vo výškach nad 5 000 m a poriadne sa najeme teplého jedla a zavodníme výkonom dehydrované organizmy. To sa stalo a zaspali sme spánkom spravodlivých.

Nemilé prekvapenie sa dostavilo ďalší deň, po dosiahnutí základného tábora. Batoh a vak roztrhaný, jedlo z neho zjedené a veci rozhádzané. Prvotná domnienka, že spúšť spôsobili horské svište, ktoré obývajú tieto vysoko položené oblasti, bola vyvrátená skúseným Zarbalim a dôkladnejším skúmaním poškodených vecí. Áno, priatelia, bol to medveď. Škoda, že sme nemali fotopascu. Našťastie nič zásadné nezničil, tie solárne panely s powerbankou to prežili, batoh bol beztak v poslednom ťažení a ešus zaujal čestné miesto vo Vojtovej vitríne suvenírov z ciest. Jeho cena výhľadovo nepochybne stúpne a za niekoľko desaťročí sa určite stane predmetom špekulácií biznismenov obchodujúcich s artefaktmi slávnych osobností, za ktoré inkasujú tučné obnosy. Tak zase niekedy spoločne na Streche sveta!